Dnes je piatok, 27.november 2020, meniny má: Milan
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

NÁVRATY: Václav Postránecký | S rodinou ma baví svet

november 03, 2020 - 15:00
Rozhovor z roku 2007 - „Na Slovensko prichádzam, bohužiaľ, zatiaľ len pracovne, ale verím, že to tak nebude večne. Slovensko má nádhernú prírodu, ktorú sme objavili s manželkou už pred takmer štyridsiatimi rokmi na svadobnej ceste. Zo Slovákov sa mi najviac páčia Slovenky. A nepáči sa mi, že budete mať euro asi skôr ako my. To sa robí...?“ hovorí so smiechom VÁCLAV POSTRÁNECKÝ a ani počas rozhovoru v sebe nezaprie dušu komika.

Pre divákov ste sa stali nezabudnuteľný najmä úžasnou rolou Michala Adámka v takmer už kultovom filme S tebou mě baví svět, no vy ste boli hviezdou už ako malé dieťa. Hrali ste napríklad vo filmoch Punťa a štvorlístok, Malí medvědáři, účinkovali ste v rozhlasových hrách... Nestúpla vám sláva do hlavy?
Vôbec nie. Akurát som sa opájal faktom, že ma uvoľňovali z pravidelnej školskej dochádzky. To jediné mi spolužiaci závideli. Na popularite sa radi vyhrievajú predovšetkým tí, ktorí sa radi obnažujú. Ja som za čo najrozmernejšie figové listy.

Ako sa malé dieťa vlastne dostalo do filmového sveta?
Bol som dieťaťom pražskej periférie.Vrcholom nášho darebáctva bolo preskakovanie plochých vagónov na strašnickej nákladnej stanici. Skákali sme z vagóna na vagón na jednej koľaji, ale aj z koľaje na koľaj. Ešte aj dnes na mňa idú mrákoty, keď si na to spomeniem... No a keďže z mojej neposednosti boli rodičia zúfalí, ako veľkú úľavu a zároveň dar z nebies pocítili, keď sa naskytla možnosť prihlásiť sa, aj s mojím o šesť rokov starším bratom, do Dismanovho rozhlasového detského súboru. K dramatickému umeniu a do filmového sveta som sa teda dostal len preto, aby odo mňa bol aspoň dvakrát do týždňa pokoj.

Čomu sa venovali rodičia? Máte po nich herecké sklony?
Otecko predával v obchode s potravinami, mamička v cukrárni. Ako pubertiak hral raz otec v nejakej pašiovej hre a mamka nehrala divadlo vôbec – aj keď ho vlastne hrala po celý život. Nepokazila žiadnu zábavu, a keď sa stala hlavnou pokladníčkou na dojčenskom oddelení v detskom dome na pražských Příkopách, dopracovala sa tam dokonca k veľkej vážnosti.Hovorili jej pani Postr a dojčenské oddelenie sa stalo najveselším v obchodnom dome. S otcom zábava nebola. Mal som sedemnásť, keď som kvôli nemu radšej zmizol z Prahy do divadla v Uherskom Hradišti.

...preto, že vás nútil stať sa zámočníkom? Ako neskôr prijal fakt, že ste úspešný a známy?
Želaním môjho otca bolo, aby som sa vyučil za zámočníka. Z dnešného pohľadu sa to javí ako úplne nezmyselné, ale sama viete, koľko nezmyselných želaní každý z nás za život ostatným vyplní... Aj ja som to otcovi splnil, hoci som dal prednosť divadlu. Nikdy som síce ako zámočník nepracoval, ale viem si poradiť s každým ručným náradím. A to nie je málo! Otec si neskôr celkom bez problémov privykol na fakt, že má úspešného syna a mamička sa stala dokonalou archivárkou. Všetky zmienky o mne, ktoré vyšli v tlači, úzkostlivo evidovala. V jej archíve je určite aj správa, že ste sa v roku 1968 stali víťazom súťaže Divadelných novín a že ste za to mohli vycestovať na študijný pobyt do Veľkej Británie.

Bol to prelomový rok, nechceli ste tam vtedy ostať?
V Londýne mi to vtedy ani nenapadlo, lebo Rusi nás prišli „zachrániť“ až po mojom návrate. Bol som si ale vedomý aj toho, že za hranicami by som musel začínať úplne od začiatku. Nevedel som po anglicky. Doma som mal za sebou už slušné začiatky a bol o mňa záujem. Vrátil som sa, hoci ponuku ostať som mal. Desila ma však aj hrozba, že by som do smrti hral iba cudzincov. Vtedy ste boli študentom, dnes máte šesťdesiattri rokov. Z fešných postáv ste sa prepracovali napríklad na rolu deda Pepu vo filme Jak se krotí krokodýli, ktorý je voľným pokračovaním filmu Marie

Poledňákovej S tebou mě baví svět... Zmierili ste sa s tým?
Teším sa z každej peknej roly, bez ohľadu na to, kedy sa narodila, pretože aj starnutie sa dá pekne zahrať. V živote sa ale držím hesla: Na starnutie je vždy dosť času! Verím, že staroba je do značnej miery pokušenie – a to sa dá predsa s úspechom zapudiť. Starnutie je takisto pomerne nákazlivé, takže pozor! Ale meniť na sebe nechcem nič. Radšej nie. Človek si na tomto svete má všetko, čo napáchal, poctivo odpykať.

V súvislosti s tým, čo hovoríte, mi napadajú slová vašich hereckých kolegov. Vraj ste vždy plný energie a neviete, čo je to únava.
Na jednom školskom výlete v horách zapadla naša chata snehom a tým pádom sme nemohli ísť celý deň von. Aby sa spolužiaci nenudili, zabával som ich v kuse viac ako šesť hodín. Učiteľ telocviku mi potom povedal, že s energiou, ktorú som zo seba vydal, by som zabehol maratón. Vtedy som mal štrnásť rokov. Nedávno som niečo také dokázal bez snehovej kalamity. Áno, som plný a dúfam, že pozitívnej energie.

Ste však vraj aj plný otvorenosti a priamočiarosti. V divadle sa vás poniektorí kolegovia boja, lebo problémy riešite z očí do očí...
Pri práci mám radšej čistý stôl ako nekorektné a nevyjasnené vzťahy.

Mať a zanechať po sebe čistý stôl súvisí aj s tým, že ste pred niekoľkými rokmi iba o vlások unikli smrti? Čo sa vám vtedy stalo?
Krvná zrazenina mi upchala slezinnú žilu. Stalo sa mi to tesne po slezinovom infarkte a prežil som naozaj o chlp, hoci ma nič predtým nebolelo. Odvtedy viem, že človek nikdy nevie... Vzhľadom k tomu, že vlastne umierame od narodenia a dopredu netušíme, kedy s tým budeme hotoví, by sme sa mali neustále snažiť o čistý stôl a dokázať s chuťou pracovať, milovať a vôbec žiť. Aby to celoživotné umieranie aspoň za niečo stálo.

Kto pomáha vám pri tom celoživotnom putovaní?
Mám najlepšiu ženu na svete, najlepšie deti a dvoch najbáječnejších vnukov. Mám ešte sestru Věrušku, brášku Jana – ten, bohužiaľ, už na rodinné sleziny nemôže prísť. Celá rodina sa však takto pekne a pravidelne schádzame na rôzne výročia. Účasť je vždy vzorná. Dcérin svokor je navyše výborný kuchársky majster, a tak celá ulica vie, že sa u nás varí. Šíria sa od nás vône a ja som šťastný, že sú všetci okolo mňa.

Kde sa vám podarilo zbaliť najlepšiu ženu na svete?
Manželku Helenku som si nahovoril ako študentku baletného konzervatória v Brne.Bola najkrajšou tanečnicou v Rade vzájomnej hospodárskej pomoci a priľahlom okolí. Dodnes si vo svojej kategórii udržuje prvenstvo.

Obidvaja ste boli zaneprázdnení. Kto sa vám staral o deti?
Helenka trávila veľa času na zájazdoch po svete s divadlom Laterna magika. Štvrť roka tancovala aj na Brodwayi. Ja som bol tiež večne v lufte, takže dcéru Lucinku vychovávala babička. Na syna Vildu už sme mali viac času, ale jednako mám pocit, že sa tie deti nejako vychovali samy. Aspoň nám nedali šancu niečo vo výchove pokaziť.

Akými profesijnými cestami sa vydali ony? A čo vaši vnuci? Starí rodičia vedia „pokaziť“ vnukov oveľa viac ako vlastné deti...
Dcéra Lucia má tridsaťtri rokov a je rovnako veselá ako moja mamička. Dvadsaťjedenročný syn Vilém je tiež humorne naladený a ja som si otcovstvom úplne istý, lebo obidve deti sa na mňa v ranom detstve neuveriteľne podobali. Pretože nikdy nehnevali a Pán Boh ich mal rád, v dospelosti o túto podobu prišli a teraz sú obidvaja veľmi pohľadní. Lucinka je vyhľadávaná vizážistka a kaderníčka, Vilda študuje produkciu na filmovej akadémii. Od Lucinky máme dvoch vnukov, päťročného Filipa a trojročného Jakuba. Sú to vnuci black and white so všetkým, čo k tomu patrí. Filip – čierny anjel a Kubo – blonďavý čert. Je pravda, že ich trochu rozmaznávam.Keď sú so mnou, dom vedia prevrátiť hore nohami.Ak prežijú detstvo, majú nádej stať sa výkonnými lámačmi dievčenských sŕdc.

V živote je šťastím dobrá rodina, ale aj priatelia. Máte ich?
Ako prezident Hereckej asociácie mám okolo seba tisíc hereckých kamarátov. Na Štedrý deň ich ale do reštaurácie Modrá ruža všetkých pozvať nemôžem. Tam sa ich zmestí asi tridsať a sú to moji priatelia, s ktorými herecký záprah ťahám už štyridsať rokov. Je to Jaruška Adamová,Květa Fialová, Radovan Lukavský, Petr Kostka, František Němec, Alois Švehlík, Libuška Švormová, Naďa Konvalinková a ešte ďalší, ktorých mám rád.

Nájde sa medzi nimi aj nejaký váš herecký vzor alebo kolega, ktorý vám v minulosti pomohol?
Mojím hereckým pánbožkom bol Rudolf Hrušínský. Je pre mňa veľkým vyznamenaním, že som sa s ním mohol priateliť a užívať si aj jeho malých dôverností, čím myslím napríklad na jeho hazardné hranie kariet. Bol vášnivým hráčom s nepreniknuteľnou kamennou tvárou.Asi tak ako knieža Rohan.

Máte niekoho osobitne v srdci aj na slovenskej hereckej scéne?
Slovenské herečky a hercov vrúcne milujem od roku 1960, keď som bol v Bratislave prvýkrát. Mojím slovenským Bohom bol vtedy Ctibor Filčík. V Sartrovom Diablovi a Pánu Bohovi bol doslova božský. Aj dnes má moje oko na kom radostne spočinúť. Teraz v mojom srdci nad všetkými panuje Emília Vášáryová. S ňou v mojich očiach prichádza na javisko vždy celé nebo.

V lete ste boli v Bratislave pri odhaľovaní sochy Júliusa Satinského. Hrali ste spolu, boli ste priatelia. Ako si na neho spomínate?
Mal som ho nadovšetko rád. Mal som ho radšej ako Jánošíka. Ten bohatým bral a chudobným dával, Julo bol však oveľa spravodlivejší. Ten nebral vôbec nikomu a dával aj bohatým. Oplýval totiž nevyčerpateľným bohatstvom zhovievavého pochopenia pre všetko ľudské. Stretnutie s Julom bolo pre moje životné smerovanie veľmi dôležité. Bol mojím guru. Učil ma pozerať sa na svet svetlomodro. Tmavomodrosť skepsy, katastrofických vízií, zhubných predtúch, nárekov nad úbohosťou ľudského údelu, hovorieval – to všetko sú iba prejavy nezrelosti. Dramatické konštatovanie, že to tak je, nie je žiadnym umením. To dokáže konštatovať aj negramotný alebo úplný hlupák. Ale povinnosťou učencov je byť svetlom v tmách, vlahou v púšti, smiechom v biede. Talent, to je zasvätenie s pozitívnou energiou. Talent je nádej. Talent je benzínka, u ktorej si nezasvätení dopĺňajú nádrž. Talent je služba. A služba je nonstop. Takto som si to od Julka zapamätal a takto je to pre mňa záväzné.

- - Inzercia - -