Dnes je piatok, 27.november 2020, meniny má: Milan
Čas čítania
11 minutes
Zatiaľ prečítané

Soňa Müllerová: Žiadny chlap nestojí za naše trápenie

november 04, 2020 - 12:28
Soňa Müllerová hovorí, že už je vo veku, keď potrebu hovoriť, vysvetľovať a obhajovať prenechá s radosťou iným. Jediné, čo chce mať je, v dobrom slova zmysle, svätý pokoj. Pre Slovenku sa však rozrozprávala. Aj vďaka tomu spoznáte Soňu, ktorá je na televíznych obrazovkách bezmála štyridsať rokov, inak, než ste ju možno poznali doteraz.

Rozhovory občas vznikajú za pohnutých okolností a inak, ako si redaktor či respondent naplánuje. Vy ste prišli s úsmevom na perách a s vetou – nebudete mi veriť, ale práve som si zabuchla dvere na byte s kľúčmi vo vnútri...

(Smiech.) Stalo sa mi to prvýkrát v novom byte a asi aj prvýkrát vôbec. Bývam v ňom tretí rok, ale v Bratislave som od sedemnástich. Keď tak počítam, je to už štyridsaťdva rokov. Z bytu mám krásny výhľad, rada sedávam na balkóne a pozerám sa na zeleň, na Dunaj, občas si hovorím, že keby som mala udicu, nahodím do Dunaja a možno by som aj niečo chytila (smiech).

O to viac, že máte rada zeleň, neťahalo vás viac do prírody? Chceli ste zostať vo veľkomeste?

Pohľad na zeleň ma upokojuje, neviem sa jej nabažiť, no som mestské dieťa. Pochádzam z malého provinčného mestečka, z Nového Mesta nad Váhom. Milujem atmosféru malých miest, ale žiť by som v nich už nechcela. Prežila som tam sedemnásť rokov, jeho kolorit mám zažitý, mala som tam svoje rituály. Bola som intelektuálne dieťa, chodila som v kristuskách, tričku na ramienka a v obrovských okuliaroch. A štyri roky na gymnáziu som deň čo deň chodila do knižnice. Posedela som tam dve hodiny, čítala som si básne...

Knižnica bola teda vaša svätyňa...

Áno. Inklinovala som k tichému intelektualizmu. Pôvodne som chcela študovať divadelnú vedu, chodila som tam študovať dejiny divadla.

Zostalo vám rozpoloženie tichého intelektualizmu doteraz?

Myslím si, že som sa skomercionalizovala. Mojimi médiami sú internet, televízia a rádio. Ale tým, že mám priateľa, ktorý veľa číta časopisy a noviny, opäť som k tomu privoňala a musím povedať, že posledné roky viac relaxujem pri papierových novinách. Vyložím si nohy a čítam. Je to úplne niečo iné, ako keď sedím pri monitore. Zostalo mi však nadšenie pre divadlo. Kedysi som ho amatérsky aj hrávala, účinkovala som v divadle poézie a spontánne ma to k nemu stále ťahá. Ukazuje sa, že to, k čomu nás odjakživa ťahalo, si nás aj v iných etapách života nájde a vrátime sa k tomu. Boli roky, keď som videla komplet repertoár nielen Slovenského národného divadla. Je to citová záležitosť.

Často cestujete do Paríža za dcérou. Čo parížske divadlá? Máte ich „pochodené“?

Zatiaľ sme sa v Paríži spolu do divadla nedostali, ale už sme si povedali, že pôjdeme, napríklad do Comédie-Française. V Paríži sme s Emkou ako dva motýle (smiech). Prechádzame sa uličkami a tým, že poznáme Paríž inak ako turisti, objavili sme krásne miesta, kde nie je veľa ľudí a kde si môžeme vychutnať jeho pravú atmosféru. Povinnou zastávkou je kávička v hoteli Ritz, to jednoducho musí byť. Zájdeme na nákupy, na pohár dobrého vínka, do galérie... A večer unavené a uchodené padneme do postele.

V ktorých chvíľach vám Ema chýba najviac?

Na to ani neexistuje odpoveď, kedy je to najviac, najciteľnejšie, v ktorej situácii. Nie je to o chvíli, je to dlhodobý stav chýbania. Našťastie máme telefóny a internet, to je úžasná vec. Kdekoľvek je, poviem jej – prosím ťa, teraz si na mňa nájdi chvíľku čas, pretože ťa potrebujem. A to je vzájomné.

Teda aj vy ste si najlepšiu priateľku porodili?

(Smiech.) Asi áno. Pokiaľ je medzi matkou a dcérou zdravý vzťah, je to úplne prirodzené. Mama mi raz povedala – keď sa potrebuješ posťažovať, vyplakať sa, povedz to mne. Nehovor to niekomu, pri kom to neskôr oľutuješ, pretože ľudia sú všelijakí. To isté učím dcéru. Máme medzi sebou obrovskú dôveru, no uvedomujem si, že sú veci, ktoré si nedovolím povedať ja jej a ona mne. Nechcem ju zaťažovať a viem, že aj ona mi niektoré veci nepovie, lebo vie, že by som sa vydesila (smiech). Šetrí ma. Ja ju už nemám čím vydesiť, ale nechcem ju ani zaťažiť. Snažím sa byť samostatná, odkukávam to od mamy. Vidím na nej, že radšej dookola robí tie isté chyby, len aby mi nemusela zavolať a nezaťažovala ma.

Viem, že o staršom Filipovi máte roky „zakázané“ hovoriť. Nie je rád, keď o sebe číta.

To je pravda a rešpektujem to. Bol taký odmalička, nechcel pozornosť verejnosti, nechcel svietiť vedľa svojich známych rodičov v časopise. Filipovi sa darí. Je veľmi šikovný, nie je umelecky orientovaný, je to veľký pragmatik. Ukončil trestné právo, aj s doktorátom, venuje sa realitám. Je podnikavý, dravý, dynamický, vysoký a vyšportovaný. Filip je osobnosť.

Toľko zaujímavých vlastností... Čo má po vás, pragmatickosť?

Tak to fakt neviem (smiech). Obe deti sú veľmi šikovné, za čo môžu poďakovať mne aj Richardovi. Aj keď bol od nás preč, nemuseli mať traumu z toho, že rodičia sa naťahujú a berú si ich ako rukojemníkov. Myslím si, že sme sa dokázali rozísť normálne, ako ľudia. Kedysi som bola iná ako dnes, romantická intelektuálka, pokojne by ste ma mohli zaradiť do obdobia romantizmu. Mala som obrovské ideály. Tým, že som v živote prešla rôznymi tektonickými obdobiami, dosť skoro som zostala sama na dve malé deti, veď keď sme sa rozvádzali, mali päť a sedem rokov, mala som atraktívnu prácu a bola som vyťažená, zmenila som sa. Najskôr som žila na obláčiku, z ktorého som párkrát capla na zem a bolo sa treba pozviechať. Niekedy sa až zháčim, že som veľmi praktická.

Čo by ste odkázali Soni, ktorá má čerstvých štyridsať?

No dobre, keď sa už pýtate, odpoviem vám veľmi úprimne – aby sa netrápila tak veľmi kvôli chlapom (smiech). Žiadny, a naozaj si to myslím, nestojí za to, aby sme sa kvôli nemu trápili. Ak niečo v živote ľutujem, tak len chvíle, keď som sa trápila kvôli chlapom. Lenže vtedy som mala pocit, že je to jediné, čo ma zaujíma a čo má na svete zmysel. Nekonečné otázky prečo, kedy, čo by sa stalo keby, čo by sa stalo, keby som urobila to či to... Keď sa rozchádzame, nedokážeme to takto vnímať, nedokážeme to „vykopať“ z hlavy, zaoberáme sa tým deň aj noc. Veľmi dlho mi trvalo, kým som sa spamätala a „otriasla“. Toto majú podľa mňa chlapi jednoduchšie, rýchlejšie sa „otrasú“. Zovšeobecňujem to, ale vidím to okolo seba. Chlap sa „otrasie“, akoby sa ho rozchod až tak nedotkol. My, ženy, často rozchod vnímame ako osobnú chybu a zlyhanie, náš nedostatok a cítime zaň vinu. Koľko som ja hodín strávila rozpitvávaním rozchodu, koľko káv popila s kamarátkami a úplne zbytočne... No vtedy som to nevedela inak zvládnuť.

Napriek tomu, čo ste povedali, našli ste v sebe ešte energiu a chuť vpustiť si do života ďalšieho muža...

Trvalo to veľmi dlho. Za môj život tých chlapov až tak veľa nebolo. Povedala som si – prečo nie, nechcem byť zatrpknutá. Aj v tomto veku môže človek stretnúť partnera, s ktorým sa cíti dobre. Je to, samozrejme, úplne iné. Môj život by vydal na niekoľko filmov a každý je iný žáner (smiech). Jednoducho to prišlo.

Ak sa nemýlim, váš priateľ je klenotník. Čo pre vás znamenajú šperky, drahé ligotavé kamienky?

Venuje sa drahým kameňom, najmä prírodným, je to jeho vášeň. Keď sme sa spoznali, vôbec som svetu drahých kameňov nerozumela, teraz je to už lepšie a pozerám sa na ne inak. Je fascinujúce, čo dokáže príroda vytvoriť, sú vzácne preto, že ich je málo a bude ich čoraz menej. Fascinuje ma, ako tomu rozumie. Pre mňa bolo vždy dôležité, aby muž to, čo robí, robil s vášňou. To je aspekt, ktorý na mužoch obdivujem.

Nežijete v spoločnej domácnosti, ale na rovnakej chodbe, ste susedia. Má takéto spolužitie viac výhod alebo nevýhod?

To má len výhody (smiech)! V tomto veku už určite, ak človek nemá deti, ktoré spolu vychovávame. Každý má svoje súkromie. Keď sa ľudia stretnú v takom neskorom veku ako my, ja som mala vtedy 54 a on 65, majú v hlave toľko filmov, ktoré si chcú pozerať sami. Spoločnú víziu budúcnosti máme od začiatku, ale žijeme aj svoje vlastné, zabehnuté životy, ktorými sme žili, kým sme sa nestretli. Je to fajn, často sa smejeme, že takýto spôsob spolunažívania by sme si mali dať patentovať. Viem, že nie sme jediní, mnohí takto žijú, ale každý z nich býva na inom konci mesta. Tým, že k sebe prejdeme v papučiach, je to ešte pohodlnejšie.

Ako sa vás dotkla korona?

Počas prvej vlny sme boli viac vystrašení, nevedeli sme, čo bude. Tým, že mám priateľa seniora, radšej som zostala doma a dievčatá v Dámskom klube za mňa potiahli tri týždne. Potom sme si trochu na život s koronou zvykli a nastúpila som do práce. Odvtedy normálne vysielam. Korona nás akoby zaktivizovala, vo vysielaní máme ešte väčšiu chuť byť aktuálnejší a prinášať témy, ktoré súvisia s týmto obdobím. Keď sa pozrieme do minulosti, nie je to prvá pandémia, čo ľudstvo postihla, boli aj horšie. Vzhľadom na to, kde už dnes ľudstvo je, dostaneme sa z toho. Ide ale o to, že revolúcia je rýchlejšia ako evolúcia, otázne teda je, ako to bude s ľudským myslením. Verím vo víťazstvo zdravého rozumu a pevne dúfam, že život pôjde ďalej aj keď inak ako doteraz. Pozitívne myslím a plánujem veci do budúcna.

Zvyknete plánovať?

Áno, mám rôzne plány, ale nie som veľký dobrodruh. Mám rada kontinuitu. Mojím najbližším plánom je stretnúť sa v normálnom režime s dcérou. Chvíľu tu bola, ale za veľmi prísnych opatrení. Keby mala prísť teraz, tak musí ísť do karantény, a to nechcem. Keď ju objímem a spolu si doprajeme naše zabehané aktivity, vtedy budem mať pocit, že všetko je tak, ako má byť.

Stretli sme sa po vašej rehabilitácii, čo rehabilitujete?

Všetko! (smiech) Niekto mi povie, že dobre vyzerám a ja sa smejem, lebo mám toľko zdravotných problémov! Chrbtica, krk, lakte, kolená... Fyzioterapia a rehabilitácie, to má v 21. storočí budúcnosť. Všetci sme tak dokrivení, tak sa nám mení anatómia postavy, že fyzioterapia neuškodí nikomu. Chodím aj na mäkké techniky, na uvoľňovanie tela, potom si trochu zacvičím. No cvičenie už v mojom prípade nie je o športových výkonoch, je to skôr cvičenie liečebné.

Neposedíte aj vďaka vášmu psíkovi Yame, neustále sa hýbete.

To je pravda. Snažím sa dať si zo všetkého trošku, pre mňa je dôležité, aby to bolo pestré. Vidím to na mame, má sedemdesiatdeväť, je to človek, ktorý je harmonický a vyvážený celý život. Obdivujem ju. Všetko robí, ako sa hovorí, primerane. Primerane športuje, je štíhla, primerane papá, primerane si vypije pohárik červeného vínka, deci a dosť. My to vnímame ako veľkú disciplínu, ale ona to tak nevníma, pre ňu je to prirodzené. Celý život bola taká.

So psíkom ste strávili tri roky intenzívneho kurzu na cvičáku a priznali ste sa mi, že popri Yame ste sa aj vy o sebe veľa naučili.

Je to môj prvý a asi aj posledný pes. Keď som sa rozhodovala, keďže má ťažkú povahu a prerastala mi cez hlavu, zašla som za pani Fridrichovou, psou psychologičkou. Povedala som jej, akú mám povahu ja a spýtala som sa, či môžem mať toho psa. Odpovedala mi, aby som to určite vyskúšala, pretože pes ma naučí veľmi veľa o mne samej. Bála som sa, že Yama potrebuje silnejšiu, pevnejšiu ruku, bála som sa, či ju zvládnem. No časom som pochopila a naučila som sa, že od psa môžem vyžadovať disciplínu a napriek tomu ma bude mať rád. To v ľudskej ríši nie je bežné.

Popri pohybe kladiete dôraz aj na zdravý pitný režim. Ste „vodoholik“?

Práveže nie, som vodozabúdač. Vyriešila som to tak, že každé ráno si pripravím veľkú fľašu Gemerky a za deň ju vypijem, samozrejme, popri tom pijem ešte čaj. Snažím sa redukovať kávu. Skúšam, či som schopná zbaviť sa takýchto „drobných“ vecí, od ktorých som závislá.

Máte neresti? 

Myslím si, že nie. Kedysi som veľa fajčila, no prestala som pred piatimi rokmi, zo dňa na deň a bez absťákov. Pri káve som mala pocit, že už je jej veľa. Pila som tri, štyri za deň a nemala som z toho dobrý pocit. Rozhodla som sa to zmeniť. Gemerku som začala piť po operácii na odporúčanie lekára a chutí mi. A keďže denne čo-to nachodím, vyhovuje mi, že má aj magnézium, čo je zase dobré proti kŕčom v nohách. Na druhej strane, to sú synergické efekty. Už len to, že mi po operácii niekto povie – toto by vám mohlo pomôcť, mi dá nádej. A keď si k tomu pridám rehabilitáciu, cvičenie, ktoré tiež pomáha, vidím výsledok a vtedy si poviem – blahoslavené všetko, čo mi pomohlo. Spolupráca s Gemerkou prišla následne a aj vďaka nej som začala pracovať s instagramom.

Všimla som si, že ste aj na instagrame...

Z času na čas tam zavesím nejaké fotky, poobdivujem niektoré príspevky, zasmejem sa, inšpirujem sa. Je to ako moderný denník môjho vnímania sveta, tvorivosti a v neposlednom rade tam hľadám zaujímavých hostí do Dámskeho klubu.

Keď sme pri Dámskom klube, roky ho robíte s kolegyňami. Vyhovuje vám rýdzo ženská energia? Cítite sa v nej dobre?

Práveže v Dámskom klube nie je len ženská energia, rodovo sme veľmi vyvážení. V zákulisí je veľa mužov, vrátane režiséra. A to, že robím vo dvojici, mi nevadí, myslím si, že som tímový hráč.

Vraveli ste, že sama si hľadáte hostí, stále vás nadchýnajú ľudia? Aj po toľkých rokoch moderátorskej práce?

Moderátora musia baviť ľudia, keby to tak nebolo, nemohol by tú prácu robiť. Vytypujem si človeka na základe nejakého rozhovoru, pútavého instagramového profilu, nájdem si na neho kontakt, spojím sa s ním a keď to vyjde, som rada. No stáva sa aj, že v osobnom kontakte s ním som sklamaná. Zrazu nie je taký, ako na mňa zapôsobil po prečítaní rozhovoru. Mnohí sú aj zdatní, ale príde kamera a zaseknú sa. Treba rátať aj s tým. Každé vysielanie je pre mňa výzva a vždy je to vzrušujúce. Je tam niekoľko faktorov, ktoré doba za dvanásť rokov priniesla. Vidím, ako sa menia témy vysielania, čím žijeme, ako sa mení prístup k témam. Pomenili sa hostia, vidím vývoj.

Budúci rok to bude štyridsať rokov, čo ste na obrazovke. Kedy sa to stalo?

Sama neviem. Všetko sa to vyvinulo z divadla poézie, cez Hviezdoslavov Kubín, ako slovenčinárka/francúzštinárka som šla na konkurz hlásateliek a o pol roka som už hlásila. Tých štyridsať rokov ubehlo veľmi rýchlo, ani sa na to necítim. Moja mama bude mať osemdesiat a tiež mi hovorí – počúvaj, ja tomu neverím, že budem mať toľko. Ja to cítim rovnako.  

Ako často sa vám darí byť s rodičmi?

Telefonujeme si denne, neviem si predstaviť, že by som ich nepočula, stretávame sa tak raz za dva týždne. Chvalabohu, rodičia sú ešte samostatní a sebestační, a čo treba zabezpečiť, zabezpečím im. Starám sa o nich, je to pre mňa prirodzené a robím to rada.

Za ten čas, čo ste verejne známa, ste poskytli mnoho rozhovorov. Máte tému, ktorá vás páli a chceli by ste sama od seba o nej začať hovoriť?

Priznám sa, že nie. Vy ste ma rozrozprávali, no mne sa do rozhovorov už veľmi nechce. Vek prináša aj to, že sa mi niektoré veci už nechce vysvetľovať, pomenovávať, obhajovať ani meniť. Prenechám to iným. Mne sa páči žiť si život a mať v tom pozitívnom slova zmysle svätý pokoj.

- - Inzercia - -