Na okraji tenkej hranice: láska vs. pobláznenie

Častokrát sa totiž emócie pletú, a to, čo považuješ za nehynúcu lásku je len pobláznenie v prestrojení. Aj napriek rovnakým „symptómom“ ich delí obrovská priepasť. Spoločným znakom oboch dejov je, symbolicky povedané, strata zraku. Skreslené vnímanie reality, ktoré umelecky popisujeme metaforou „nosiť ružové okuliare“ spôsobuje prehliadanie dôležitých aspektov.

Rovnako pri nej dochádza k idealizácii partnera. Uskutočňuje sa na oboch frontoch, keďže spočiatku máme nutkanie zaujať najlepším možným spôsobom. Vytláčaš do popredia všetky kvality a naopak ukrývaš každý nedostatok. Ponúkate si ilúziu dokonalosti, ktorá v konečnom dôsledku blokuje schopnosť kriticky myslieť a vnímať.

Ďalším spoločným znakom sú hormóny. Lenže pri hlbšom skúmaní pobadáš odklon. Ozajstnú stabilnú lásku sprevádza hormón endorfín, zatiaľ čo v rámci pobláznenia figuruje adrenalín, oxytocín, dopamín atď. Podľa portálu medical-uniforms.sk spomínané hormóny majú na svedomí červenanie líc, nadmerné potenie, zvýšenú frekvenciu srdečných úderov. Ak sa dokonca cítiš trochu zle, tvoje telo v istej chvíli zaplavil kortizol, tzv. stresový hormón.

Medzi láskou a pobláznením stojí ozaj tenučká, takmer priesvitná hranica. Niet divu, že ju v určitých okamihoch ani nepostrehneme. Najúčinnejšia forma rozlíšenia spočíva v trvácnosti. Pobláznenie definujeme ako prchavý, nestabilný pocit, zväčša poháňaný len fyzickou príťažlivosťou a túžbou. Avšak samotná chémia nestačí. Na druhú stranu láska funguje na báze permanentného zveľaďovania a budovania. Ide o rozhodnutie milovať a prijať človeka bez ohľadu na jeho chyby.