Dnes je nedeľa, 28.november 2021, meniny má: Henrieta
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Všetko, čo robíme s vášňou, je to pravé

november 09, 2021 - 09:00
Aktualizované: Koncert 10.novembra 2021 na Novej scéne je preložený na december. Speváčka a lekárka Marcela Laiferová je diva s veľkým D. Svojou energiou, znalosťami a nadhľadom je vzorom aj pre oveľa mladšie ročníky. Človek má zrazu pri nej chuť viac žiť a otvárať sa témam, ktoré môžu aj zabolieť. Pretože aj o nich je život, ten čo stojí za to žiť.
Foto: 
Ramon Leško

Vo vašom repertoári nájdeme vyše 400 piesní, čochvíľa chystáte koncert pri príležitosti vydania vášho nového CD Šansóny. Tento hudobný produkt je venovaný Jozefovi Bednárikovi, s ktorým ste roky intenzívne spolupracovali a priatelili sa.

V stredu 10. novembra uvediem nové CD do života, koncert sa uskutoční v divadle Nová scéna v Bratislave. Šansón je v prvom rade o silnom texte, takže diváci sa naozaj majú na čo tešiť. Béďa pre mňa spravil strašne veľa a som mu za to nesmierne vďačná. Cítila som to ako povinnosť voči tak vzácnemu človeku, akým Jožko bol. Veľmi skromný a ľudský. A samozrejme sa teším z každého uskutočneného koncertu v súčasnej situácií. 

Ako hodnotíte z lekárskeho hľadiska vývoj pandémie v našej krajine?

Neviem pochopiť ľudí, ktorí čítajú neoverené správy neznámymi ľuďmi. Na internet predsa môže ktokoľvek napísať čokoľvek a najmä pod akýmkoľvek zámerom. Ja verím ľuďom, čo sa tým zaoberajú celý život, pracujú v infektológií a epidemológií. Hádať sa s niekým o obmedzovaní slobody a ohrozovať zdravie iných ľudí je pre mňa popri tom všetkom, čo sa deje, nepochopiteľné. Obávam sa, že týchto ľudí presvedčí len vlastná negatívna skúsenosť.

Popri speváckej kariére ste vyštudovali lekársku fakultu UK v Bratislave. Čo vás pritiahlo k medicíne?

Od detstva som „liečila“. Zažila som rôzne medicínske šokové situácie a vždy som pri nich zostala sústredená. Mala som pocit, že je to niečo dané zhora. Medicína je krásne kreatívna, tak ako umenie. 

Vám však nestačila medicína a spievanie, vyštudovali ste aj etiku a estetiku na Filozofickej fakulte UK. 

Mám rada cenné veci, ktoré ľudia svojím umením vytvorili, či je to literatúra, obrazy..

Ako by ste sama sebe vysvetlili vašu životnú cestu?

Som z generácie povojnových detí, naši rodičia strašne túžili po mieri a my sme vyrástli s vnútornou túžbou niečo dokázať. Chodili sme do školy v sobotu, aj sme pracovali, jednoducho sme chceli žiť lepšie, ako naši predkovia. Ak niekto chcel v dedine kultúrny dom, ľudia sa zorganizovali a postavili si ho. Vaša generácia chce všetko rýchlo, neviete si tú cestu užiť. Každá vec musí dozrieť, aj my samotní. Raz bude každý potrebovať pri sebe blízkych ľudí a vzťahy si pestujeme celý život. 

unnamed-2.jpg

Foto: 
Archív Marcela Laiferová

K tomuto postoju vás zrejme vyformovalo rodinné prostredie.

Členovia mojej rodiny boli všetci veľmi umelecky talentovaní. Jeden strýko pracoval u p. Baťu a plynule hovoril šiestimi jazykmi. Druhý strýko napísal prvý sci-fi román Oceľový lúč a tretí strýko mal ísť študovať spev do La Scaly, ale prišla do toho vojna. A ja, keď som ako dvanásťročná počula spievať z rádia Ellu Fitzgerald, od dojatia som sa rozplakala. Aj vďaka tejto mojej rodine a jej vplyvu som teraz tým, kým som. 

Vaše životné nastavenie je vskutku inšpiratívne.

Mne nič nechýba, ja som spokojná. Vekom sa vôbec nezaoberám, niekedy aj zabudnem koľko mám rokov. Každé telo totiž odchádza podľa spôsobu života, to je zákon, ktorý nemožno obísť. Ako sa stravujete a ako zmýšľate, taký život máte. Ako príklad môžem uviesť nedávny koncert Rolling Stones, kde chlapci starší odo mňa predviedli neuveriteľnú show. Všetko, čo robíte s vášňou, je to jediné pravé. 

Hudba lieči, s tým súhlasíte ako lekárka a aj ako speváčka.

Určite áno. Na VŠ svätej Alžbety som dokonca prednášala aj na tému umenie a medicína.

V roku 1970 ste získali Zlatú bratislavskú lýru, zároveň vám však zomrel manžel, doktor Jaroslav Laifer. Ako ste sa vyrovnávali s jeho odchodom? Pomohla vám pracovná vyťaženosť?

Vôbec nie. Môj súkromný život bol dramatický. Prvé manželstvo vzniklo z dôvodu mojej gravidity, čakala som syna Stanka, jednoducho som sa vydať musela, mama na tom nástojila. Boli sme nezrelí mladí ľudia, čo o sebe veľa nevedeli. Môj druhý manžel Jarko Laifer zomrel v deň, keď som mala robiť štátnicu z gynekológie. Nemala som vôľu, chuť ani silu na lýre vystúpiť, prehovoril ma až Karel Vlach. Po Jarkovej smrti som sa dlho nevedela na nikoho naviazať, až kým neprišiel Laco Zacharides. Bol to veľmi vzácny muž, športovec, znovu som sa vydala a prežili sme spolu krásnych 30 rokov. Narodil sa nám syn Martin. Manžel potom vážne ochorel. Oboch týchto mužov som veľmi ľúbila a som im vďačná za veľa. Chcem byť pochovaná spolu s nimi.

Výhra na Lýre priniesla so sebou aj úspechy v zahraničí,  festivaly v Sopotách,v Riu de Janeiro, kde bol v porote Paul Simon. Z Malty ste si priniesli Zlatú palmu, z Drážďan 3. cenu.

Na festivaloch sú riaditelia, ktorí vás vidia prvýkrát v živote a nevedia o vás nič. Musíte si zaplatiť štúdium jazyka, ak tam chcete prehovoriť, je to čistá, vydretá cesta. Ľudia sú všade na svete rovnakí, túžia po láske, dobrom zamestnaní. Všetci sme si rovní. Niektorí sa zbytočne izolujú a tým si škodia.

Viac sa dočítate v aktuálnej Slovenke 45/2021.

- - Inzercia - -