Dnes je nedeľa, 28.november 2021, meniny má: Henrieta
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Cestopis z Nového Zélandu: Pohodlné nohavičky či bavlnené ponožky?

november 15, 2021 - 08:00
Tak je totiž prijemný. Ľudia nastavení poradiť, previesť Vás krásou ktorú ony dostali od mala. Lesy, lúky, vodopády, kopce, more, hory, jazerá, všetko nedotknuté a hlavne hlboko vážené každým jedným obyvateľom. Tu nie je miesto pre billboardy, škriekajúce rádiá, škaredé smetné koše či znudených pracovníkov. Všetko sa hýbe a dýcha zároveň. Nový Zéland Vás pohltí, a keď sa necháte unášať, prežijete neopakovateľné zážitky.
Foto: 
shutterstock

Ovce a rugby vs. symbióza a harmónia.

Aj tieto na prvý pohľad odlišné “záležitosti” spolu kooperujú. Miestni ich milujú. Na 4 milióny obyvateľov pripadá 40 miliónov oviec. Urastení mládenci naháňajúci sa za loptou sa rovnajú “ramienkáčom” z fariem. Tí sa vyznačujú gumákmi, spoteným svalstvom a sú večne obklopení aspoň troma ovčiarskymi psami. Vyhoreté turistky z opačnej strany sveta však majú smolu, pretože tamojšiemu dialektu nemožno rozumieť. Sú to akési skomolené písmenka doplnené súhlasom na všetko. Po mojich prvých 4000 kilometroch som už chcela prísť nato čo je základný princíp fungovania tejto krajiny. Je to symbióza a harmónia. Nič nevyčnieva, nezavadzia a nikomu neprekáža. Prechádzate si údoliami, obchodmi a zažívate opäť svoje detstvo. Rozprávku v ktorej sú zvieratká a ľudia kamarátmi a kde každý chce druhému dopriať. A hlavne je všetko naozajstné. 

Obyvatelia Nového Zélandu sa nehrajú na policajtov, informátorov, baníkov, oni nimi sú. Neviem ako je možné, že niekto pracuje s toľkým entuziazmom, ale dovolím si tvrdiť, že som to nikde na svete doposiaľ nezažila. Sú 100 percentní profesionáli. S nostalgiou som si uvedomila, že si zberača jahôd v Kaikoure vážim viac ako Slovenského prezidenta. Pretože svoju prácu robí s láskou a bez akýchkoľvek pochybností o jej význame. A tak to pokračovalo. Policajti sú neskonale úctiví k domácim a musela som skonštatovať, že každý jeden obyvateľ má zapnutý bezpečnostný pás, aj ti najväčší gangstri. Ktorí sa vyznačovali drsným výrazom a po mojej naivnej turistickej otázke zmäkli ako koláčik. Chceli pomôcť a pokecať. Po diaľnici sa viac ako 100 km za hodinu nechodí. Jednoducho nechodí. A hotovo. Tak totiž Nový Zéland funguje. Raz je vymyslené pravidlo, ktoré má slúžiť všetkým tak sa dodržiava. Bez ohľadu na starostových súrodencov, bývalých spolužiakov a im podobných. A predsa z nich necítiť naivitu. Stretávate sa tu s príjemnou priamočiarosťou, nadsadením humorom a hlavne rešpektom k prírode a k všetkému živému. Po istom čase začnete premýšľať nad tým ako sa mohli iné krajiny dožiť až súčasnosti pri ich hospodárení s majetkom a ľudským kapitálom. Novozélanďania žijú neustále pod hrozbou výbuchu sopky, ktorých je v krajine veľké množstvo. Podobne ako neustále prebiehajúce zemetrasenia. Domácnosti sú pripravené, decká poučené a ľudia uvedomelí. Matka príroda je veľmi silná nato aby sa s ňou ľudstvo zahrávalo. Preto sa rozhodli venovať intenzívne edukačnej činnosti a v školách sú bežne zaradené osnovy typu: “ako byť samostatný, “prežiť bez závislosti na dodávke elektriny” a podobne. Všetky školy majú v názve motivujúci podnadpis a decká ich majú rady. 15 z 15 detí mi vravelo o svojej “lady” s láskou a úctou. Spomenula som si na môj postoj k súdružkám a hanbila sa celú noc. 

Drvivá väčšina obyvateľov žije úplne samostatne. Pestujú si svoje jedlo, chovajú dobytok, ktorý vyzerá ako umelý. Vysmiate kone ma dostali najviac. Všetko toto prebieha súčasne a Vy do toho koloritu zapadnete veľmi rýchlo. Pri východe slnka beháte po pláži na ktorej sa vyvaľujú tulene. Obrovské lenivé tulene. Nemotorne na seba hrabú teplý piesok, zívajúc na Vás hladia a Vy neviete čo od radosti. Sú obrovské a strašne sa teperia. Vôbec pre nich nie ste zaujímaví. Tak si bežíte ďalej a tam Kea. Alpsky papagáj, ktorý sa strašne rýchlo vykaká a už letí spokojne preč. Paralelne s Vami skáču vo vode delfíny. Niiiiiiiiiič, normálka. Tak sa šuchcete do campu, plný zážitkov už o 6.30 a na skale sedia yellow eyed penguins. Ani nie polmetrové milunké zázraky. Hranica medzi ľudským tvorom a zvieraťom sa vytratila. Neublížia si navzájom pokiaľ je v oboch spokojnosť. 

Dôvera je tu dôležitý prvok na ktorom sú postavené mnohé veľmi jednoducho a efektívne vymyslené veci. Bez nej by to však nešlo. Doma vypestované ovocie a zelenina chutí úplne inak ako zo sieti supermarketov New World. Už len názov napovedá o kvalite a chuti ich výrobkov. Domáci si to dobre uvedomujú tak ponúkajú svoje produkty v tzv obchodoch. Je to búdka zbúchaná z pár dosiek kde vyložia tovar, napíšu ceny a večer si vyberú pokladničku. Sladké paradajky, jabĺčka, každý si pochuti, zaplatí a obe strany majú zisk. Na rovnakom princípe funguje aj campovanie v národných parkoch, na útesoch, v džungli či iných rôznych miestach kde netreba pracovnú silu pretože tam velí matka príroda. Prídete, na jednom papieri máte inštrukcie, zaplatíte potrebnú sumu do kasičky a môžete spinkať. Postup platenia sa líši od miesta, v národných parkoch je k dispozícií telefónna búdka kde vytočíte číslo na šerifa, ktorý Vám prenocovanie povolí alebo zamietne. Kto prv príde, ten skôr berie. Keď máte smolu a prídete neskoro na dané miesto, nezaujíma to vôbec nikoho. Že by ste aj zaplatili viac, mate v aute 2 vreštiace deti alebo silnú potrebu si umyť vlasy pokojne aj v jazere. Nepomôže Vám nič. Tento adrenalín je však veľmi príjemný, o to viac keď hľadáte daný campground, ktorý je často krát skrytý medzi skalami, riekami či priamo na ostrove kam sa dá ísť len loďou. Všetko je však uvedené v inštrukciách v brožúrkach, ktoré zdarma dostanete v každom mestečku, takže zvyšok je už na každom z Nás. Nový Zéland vyžaduje istú logistiku a flexibilitu. Počasie je premenlivé, hlavne v marci kde im práve konci leto a začína jeseň. Večer sa potešíte ako pôjdete ráno umyť riad v kvetovaných šatočkách a ráno môžete prehádzať pol karavanu aby ste našli tu flisovú bundu, ktorá je naozaj nevyhnutnou. A tak je to stále. 20 rokov snívate o fjordoch či o prechádzke na stále aktívnej sopke a môžete sa akurát obracať tam hore a prosiť. Keď Vás však vypočujú, plávať loďkou medzi fjordami kde naozaj nie je živej duše je silný zážitok. Pocítite svoju malosť a bezvýznamnosť svojich problémov. Čo je jeden malý človek oproti obrovským bralám alebo 60 metrovým stromom Kauri. Stála som pred takým stromom polhodinu a pozerala, bez slova, úplne fascinovaná. O to viac ma dostalo keď pri vstupe do lesa bola nádrž so striekacou pištoľou na vodu a kefka s prosbou o vydrhnutie si podrážok na topánkach. Kvôli ochrane koreňov týchto nádherných stromov. Spraví to aj najbezohľadnejší turista či pán z Nemecka, ktorý do lesnej kroniky napísal, že sa mu síce páčilo, ale vodná pištoľ sa ťažšie stláčala. 

Samotná nátura obyvateľov Nového Zélandu je veľmi príjemná. Veľmi zábavná bola ich ochota neustále turistom pomáhať. Pani utekajúca za karavanom s otázkou či náhodou niečo nepotrebujeme, pri každom odfotenom zábere nasledovala otázka o spoločnú fotografiu. V prvý deň pobytu som akútne cítila potrebu vytiahnuť príručku "sedlák v meste" pretože som len zmätene okolo seba hľadela. Pochádzajúca z malého a mladého štátu zo stredo-východnej Európy s predchádzajúcim pobytom v Malajzii som sa cítila, že neviem vôbec nič. Pristavil sa však taxikár, ktorý Nás zdarma zviezol do požičovne campervanov. Pár dní totiž trvá kým telo pochopí, že je úplne na druhej strane sveta. Ďalej ísť nemožno. Sú usmiati, profesionálni a cítite z nich pokoru. Ich rady sú úprimne a nesnažia sa zavadzať. Pokiaľ zaplatíte za výlet, večeru či čerstvého lososa, dostanete viac ako 100 percent.  

Po 7500 prejazdených kilometroch v karavane som nesmierne vďačná za každú odnesenú šálku kávy, umytú vidličku a komfort blízkej toalety. Pobyt na Novom Zélande vo mne umocnil pocit spolupatričnosti, potrebu všetko recyklovať a uvedomovať si čo všetko je Nám k dispozícií. Nádoba s pitnou vodou vo svete nie je bezodná a teplá voda je dar. Tak isto ako chutné a výživné jedlo, ktoré neunaví, ale povzbudí. Lokálna pochúťka fish and chips vo mne doteraz vytvára neidentifikovateľnú pachuť. Zmes oleja a soli. Po požití začnete byť agresívny, unavení a cítite sa ako tá ryba, ktorú ste skonzumovali. Miestne ženy to však rady kupujú sebe a žiaľ aj svojím deťom, ktoré sa na ne začnú nebezpečne podobať.  

Veľmi zaujímavý sociologický fakt je vzájomné spolužitie pôvodných Maurov so súčasným obyvateľstvom a novými prisťahovalcami z celého sveta. Prisťahovalec totiž vo väčšine krajín pôsobí ako "tragéd", ktorý utiekol zo svojej krajiny za vidinou lepšieho zárobku, ktorý je častokrát kladený na prvé miesto v jeho potrebách. Vždy bude patriť k menšine a prirodzene sa bude musieť snažiť viac o nadobudnutie uspokojivého statusu. Na Novom Zélande však žijú ľudia, ktorí sa prisťahovali z pôvodných veľmi dobrých pomerov a do tejto krajiny sa zamilovali. Sú na ňu hrdí a radi o nej rozprávajú. Najlepšie to vyjadrila staršia pani z Anglicka vetou: "Som dennodenne vystavená hrozbe zemetrasenia avšak ani jedno také ohrozenie by som nemenila za život, ktorý vedú ľudia vo Veľkej Británii". Nešlo však iba o jej subjektívnu skúsenosť, s podobnými výrokmi som sa stretla často. Mesta na Zélande nie sú mestami v zmysle poznania západného sveta. Zápchy, smog, vysoké domy, nervozita, trúbenie a reklamy neexistujú. Najväčší vplyv nato ma príroda, klíma, uznávané pôvodné tradície a výchova ľudí k športu. Je to akoby pre Vás samozrejmé veci sa niekto musí učiť odznova. Ráno chodíme na yogu autom a večer unavení meditujeme a cvičíme Tibeťanov. Medzitým 10 hodín makáme, pôsobíme, špekulujeme, nestíhame a sťažujeme sa. Novozélandské rodiny trávia víkendy na 60 kilometrových bicyklových trasách a uctievajú si maorské tradície súťažením v kanoe. Som vďačná tejto krajine za všetko čo som od jej návštevy začala vidieť a vnímať. 

- - Inzercia - -