Dnes je piatok, 27.máj 2022, meniny má: Iveta
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh ku káve: Družice

január 08, 2022 - 14:00
Oddýchnite si s nami a začítajte sa do príbehu o nečakanom stretnutí žien v parku. Jediné, čo ich spája je fakt, že sú všetky matkami. Podoba so skutočnými osobami a udalosťami je čisto náhodná...ak teda na náhody veríte...
Foto: 
shutterstock

Kolesá kočíka rozrážali drobný vlhký štrk na bežeckom okruhu a vydávali tak ospanlivo monotónny zvuk. Deň nebol ani pekný, ani príjemný. Keby nemusela, z bytu by nevytiahla ani pätu. Janko spokojne odfukoval, aspoň teraz v pohybe. Jej myšlienky tak dostávali zelenú pre svoje potulky. Vedela, že, ak zastaví, ospanlivú náladu zimného doobedia ihneď preruší kvílenie, ktorého predstava jej spôsobovala úzkosť a realita privodila okamžitú triašku. Takto to nechcela. Vedela, že na dieťa nie je pripravená. Teraz je tu a ona by najradšej spísala reklamáciu. Uvedomuje si, že to nie je možné a aj to, že by ten trojtýždňový spiaci zázrak nedala za nič na svete. Chrbtom a hruďou jej prejde ostrá bolesť, ktorá ju prinúti zastať a zhlboka sa nadýchnuť. Prsia sa jej nalievajú mliekom, na pár stotín sekundy ju to vždy paralyzuje. Nikdy by si nemyslela, aké ukrutné bolesti môže táto ženská výsada spôsobovať. Tiež by si nikdy nemyslela, že práve ona raz bude nemo krúžiť v nudnom parku netušiac, čo ďalej. Vždy rada plánovala, prežívala, cestovala, spoznávala, skúšala, učila sa, milovala, zarábala a teraz? Janko začne nahlas plakať až tak, že sa dusí. Prsia sa jej nalievajú simultánne so stupňujúcim sa plačom a ona cíti, ako jej teplé mlieko zamáča podprsenku a tričko. Už niet času na myšlienky, volí stratégiu úteku a ponáhľa sa domov. Vie, že niet nikoho, na koho by mohla zaútočiť, hoci by tak veľmi chcela. Tvár plná sĺz si takmer nevšimne ďalší kočík a nebyť duchaprítomnej osoby, ktorá ho ovládala by došlo ku kolízii. „Soňa, Soňa,“ už sa preber, nadáva si v duchu.

shutterstock_63854296.png

Príbeh ku káve: Družice
Foto: 
shutterstock

„Treba sa tešiť z každého dníčka, slniečko, vieš,“ prihovára sa Margot malému Blažejkovi a je so sebou spokojná. Dnes majú za sebou sériu ranných cvičení na rozvoj pohybových aj kognitívnych sfér a na sporáku jej pomaly buble hovädzí vývar z mladého býčka, ktorý sa na druhý svet pobral humánne a bez zbytočného stresu. Mrkvu má ešte poslednú svoju, ktorú dokázala dopestovať vo vyvýšenom záhone v komunitnej záhradke pri ich paneláku. Nechápe prečo sa ľudia stále mračia, veď život treba žiť a nielen prežívať. Veď to vôbec nie je zložité. Ani nevie prečo, spomenula si na svojho prvého frajera. Akí boli zaľúbení a šťastní, keď ešte ako maturanti spolu chodili. Usmeje sa a telom jej prebehne nečakaná vlna vzrušenia. Zdá sa jej, že to bolo v minulom živote. Vtedy, keď zbožňovala make-up a myslela si, že krása vonkajšia a tá vnútorná sú na jednej úrovni v pyramíde cností. „Bola som ja ale trúba mladá,“ pousmeje sa v duchu. Zahľadí sa na Blažeja a celá jej osobnosť opäť zarezonuje pýchou. Je presne tam, kde chce. Toto je jediné miesto a čas, v ktorom sa dejú zázraky každodennosti. Tu a teraz. Plamienok vzrušenia, ktorý v nej naďalej tlie razom zahasí scéna, na ktorú sa z diaľky pozerá. Uplakaná mamička takmer narazí do ďalšej, no kolízii predídu. Štíhle ženy však ostanú vášnivo gestikulovať. Zmení trajektóriu tak, aby bola bližšie k nevšednej scénke.

„Hej, dávaj pozor, veď si nás mohla prizabiť,“ vykríkne Nana na uplakanú Soňu. „P-p-prepáčte,“ zajachce Soňa a chrbtom ruky si utiera slzy. „Mám zlý deň, malý reve, mlieko mi tečie po bruchu a mám chuť sa zabiť,“ vybalí na prekvapenú Nanu. Tá sa zrazu začne hurónsky smiať. „Moja, toto je tvoje prvé, však? Ja mám prvé dvojičky, chlapcov a táto princezná tu, je výsledok presvedčenia môjho muža, že sa vie ovládať, takže o samovražedných sklonoch čo to viem. Nič sa nestalo, ale dávaj na seba pozor, bude horšie,“ a opäť sa divoko rozrehoce. „Inak som Nana, nájdeš ma tu vždy cez školské dni, keď mám chlapcov v škôlke. O mlieku, zuboch aj kolikách by som mohla napísať encyklopédiu,“ žmurkne na Soňu. Tá má dnes prvýkrát pocit, že je na tom niekto ešte horšie ako ona. Zvláštne, že takáto paradoxná myšlienka dokáže človeka vrátiť do rovnováhy.

„Chvalabohu žiadna hystéria,“ pomyslí si Lívia, keď z diaľky pri chôdzi sleduje scénku dvoch mamičiek, ktoré sa takmer zrazili. Neznáša, keď ľudia po sebe kričia. Vlastne celkovo neznáša krik. Vlastne jej vadia zvuky vo všeobecnosti. S manželom kriku a hádok zažili toľko, že by pokojne vystačili aj na tri životy. Psychopat. A ona hlúpa sa nechala obalamutiť. Čo už, učíme sa z vlastných chýb, aj keď to príšerne bolí. Rozvodové papiere má naďalej vzorne pripravené v zásuvke nočného stolíka. Pozrie sa na hodinky, aby sa presvedčila, koľko má času predtým ako pôjde pre staršieho syna do školy. Matúš je druhák, Ellka bude mať dva na konci mesiaca. Na Silvestra, rovnako ako aj manžel. Ťažko povedať, či ich ešte vôbec oslávia. Jeho choroba otočila všetko naruby. Zistila, že pevný základ lásky dokáže zmazať všetko zlo, ktoré sa v jej mene napáchalo. Musí ísť kúpiť plienky. Jemu i malej. Hlavne nech nik nekričí.

Každá sama, len v spoločnosti svojich myšlienok, nájde cestu von z mestského parku. Hoci sa ešte nepoznajú, čoskoro budú opäť krúžiť a opisovať pravidelné elipsy ako družice na radare...

- - Inzercia - -