Dnes je utorok, 24.máj 2022, meniny má: Ela
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Prečítajte si rozhovor v plnom znení. Monika Gerboc: "Žila som ako Exupéryho malý princ"

február 09, 2022 - 15:00
Monika Gerboc má iskry v očiach, keď hovorí o svojom divadle. A ono sa má u nej ako dieťa v perinke. Šikovná východniarka pracuje šiestym rokom ako riaditeľka bábkového divadla v nemeckom meste Zwickau, do ktorého priniesla nie len kúzlo virtuálnej reality.
Foto: 
Archív Monika Gerboc

S čím všetkým z divadelného sveta ste sa potýkali počas trasy zo Sniny do Zwickau?

Začala som štúdiom réžie činoherného divadla na Akadémií umení v Banskej Bystrici a réžie bábkového divadla v poľskom Bialystoku. Hneď potom sa mi podarilo zamestnať sa ako interná režisérka v Mestskom divadle v Žiline, vydržala som tam však len rok. Nasledovalo päť rokov v Spišškom divadle a už ma zasa tlačili topánky. Túžila som sa poriadne naučiť ešte aspoň jeden svetový jazyk a to sa naučíte len životom v danej krajine.  S angličtinou a poľštinou som už problém nemala, tak prišlo rozhodnutie odísť do Nemecka. Vybavila som si stáž na vysokej škole v Berlíne a naivne myslela, že sa nemčinu naučím rovnako rýchlo ako poľštinu, popri nadstavbovom štúdiu. Vôbec to tak nefungovalo. Pochádzam z východného Slovenska, s poľštinou nebol žiaden problém, lebo pripomína dialekt, ktorý som počúvala od malička. To sa o nemeckom jazyku povedať nedalo. 

20170426_080547_077.jpg

Foto: 
Archív Monika Gerboc

Pendlovali ste teda medzi Nemeckom a Slovenskom, kde ste boli stále zamestnaná.

Cestovala som hore-dole som medzi štyrmi štátmi, Slovenskom, Čechami a Poľskom, kde som mala prácu, navštevovala festivaly a snažila sa zdokonaliť v divadelnej réžii. Divadelné prázdniny som zasa trávila kurzom nemčiny v Berlíne. Bolo to náročné obdobie, skončil jeden zo vzťahov, ktoré ma na Spiši držali a ja som túžila zmeniť svoj život, no opustiť miesto internej režisérky sa mi zdalo nerozumné, lebo stálych miest režiséra na Slovensku nie je veľa.  Riaditeľ divadla Emil Spišák mi napokon umožnil vziať si na dva roky neplatené voľno, nech si v živote upracem. Zbalila som si kufor a odišla do Nemecka. 

076fd9cb-d258-4c10-b0c7-0bf349e05fd9.jpg

Foto: 
Archív Monika Gerboc

Ako si spomínate na začiatky v Nemecku?

Žila som ako Exupéryho malý princ. Bývala som v malej nezariadenej izbičke a keďže na nábytok som nemala peniaze, kúpila som si aspoň ružu v črepníku. Okrem ruže a matraca, ktorý som našla na ulici, na mojej „planéte“ nebolo nič. Nemci sa často sťahujú a namiesto vyhadzovania, vystavia použiteľné veci na ulicu. Ak niečo potrebujete, vezmete si to. Tak sa ku mne po polroku dostal aj písací stôl a zrkadlo. Plátennú skriňu som si už kúpila sama. 

img_20210831_185641.jpg

Foto: 
Archív Monika Gerboc

Nemčina nepatrí medzi jednoduché jazyky. 

Nerozumela som takmer ničomu, moja sebahodnota padla nadol. Presťahovala som sa do Nemecka krátko po tom, čo Slovensko vstúpilo do Európskej únie, lebo som si myslela, že už nepotrebujem žiadne pracovné povolenie.  Až v Nemecku som zistila, že prvých päť rokov legálne nemôžem robiť ani upratovačku. Mali sme právo robiť iba prácu, ktorá súvisela s našou rodnou rečou, aby sme nebrali prácu Nemcom. Kto však už v Berlíne potrebuje slovenčinu? Zarábala som si teda načierno, ako čašníčka či obsluha v herni s automatmi a všetky peniaze investovala do jazykovej školy. V istom momente ma to zasa šialene ťahalo do divadla. Musela som si priznať, že som katastrofálna čašníčka, nebaví ma dívať sa na niekoho, kto hrá automaty a že ja sama idem úplne proti svojej prirodzenosti. Nechala som zbytočné pokusy robiť niečo iné a začala opäť režírovať v Poľsku a na Slovensku. Po ďalšom roku som prišla na to, že som sa síce presťahovala do Nemecka, platím vyšší nájom, ale väčšinu času zasa trávim vo východnej Európe (smiech).  Mojej nemčine to veľmi nepomohlo. Zistenie vlastnej hlúposti ma vždy dokáže nakopnúť – konečne som sa odvážila rozoslať žiadosti o zamestnanie v rámci Nemecka, podarilo sa mi dostať miesto režiséra a bábkoherca v Cottbuse. Po roku som sa stala umeleckou šéfkou maličkého bábkarského súboru a po piatich rokoch prišlo vysnívané miesto riaditeľky bábkového divadla v Zwickau. 

20180822_183933_128.jpg

Foto: 
Archív Monika Gerboc

Chýba vám niečo zo Slovenska?

Jasné, Horalky a bryndza. Okrem toho už nemám pocit, že by mi v Nemecku niečo chýbalo. I keď je pravdou, že keď pracujem na nejakom projekte na Slovensku, zdá sa mi, že mi všetko ide akosi ľahšie, prirodzenejšie. Doma je doma. 

20160909_091655_252-bearbeitet-bearbeitet.jpg

Foto: 
Archív Monika Gerboc

Sledujete dianie v slovenských divadlách?

Áno. Pravidelne brázdim internet, zaujíma ma, čo sa deje. Bábkové divadlá v Žiline a Banskej Bystrici ma ako čestného hosťa pozývajú na svoje festivaly, takže mám zhruba prehľad, čo sa vytvorilo a stihnem ako tak aj udržiavať kontakty s kolegami. V činohre je to horšie, tam ten kontakt už strácam.  

Nemecká mentalita je známa svojou precíznosťou. 

V mnohých smeroch mi vyhovuje a v mnohých nie. Nemci majú vyššiu komunikačnú kultúru. V práci neexistuje krik, vyjadrujú sa s rešpektom a svoje emočné výkyvy ovládajú. Následkom čoho je aj to, že nikdy neviete, na čom naozaj ste. Občas by som si priala, aby hovorili veci viac na rovinu. 

Zhruba pred dvomi rokmi nastalo ťažké obdobie pre divadlá, vy ste nezaháľali a priniesli ste divákom možnosť pozrieť si predstavenie priamo doma pomocou virtuálnej reality. Na prvý pohľad jednoduchý, avšak v skutočnosti náročný proces.  

Pandémia je pre nás divadelníkov veľmi frustrujúca, ale aj v nej sa dajú nájsť pozitíva. Všetky divadlá sa bez rozdielu ocitli v situácii, ktorú dovtedy nikto nepoznal. Spájali sme sa viac ako predtým, vytvárali rôzne diskusné fóra, na ktorých sme sa delili o svoje myšlienky bez ohľadu na to, kto má aký ročný rozpočet a kto je koho konkurentom. Takú otvorenosť som predtým nezažila. Dalo sa veľa naučiť. My v Zwickau sme sa neuspokojili so streamovaním cez internet, ktoré prirovnávam k lízaniu zmrzliny cez sklo. Pripadá mi to ako antireklama pre divadlo, energia je predsa neprenosná. Snažili sme sa vymyslieť niečo, čo bude mať pridanú hodnotu. Riadim sa mottom, že neexistujú problémy, iba šance. Vymysleli sme teda typ inscenácie, na ktorý by sme bez pandémie určite neprišli a dnes je naše malé bábkové divadlo v Zwickau prvým bábkovým divadlom na svete, ktoré vyrába inscenácie pre virtuálnu realitu. 

Ako presne takáto inscenácia funguje?

Sú na to potrebné špeciálne okuliare a priestorový zvuk. Namiesto toho, aby ste sa z diaľky dívali na javisko, Vás vďaka tejto technike katapultujeme priamo na scénu, do stredu príbehu. Nemusíte vstať zo svojho gauča, ale garantujem vám, že naň úplne zabudnete. Príbeh sa odohráva v 360 stupňoch, všade okolo vás,  ste mu takpovediac vystavený napospas.  Ťažko sa to vysvetľuje, treba to zažiť, ale to, čo robíme, je na  míle vzdialené od počítačovej hry. Stále je to divadlo, používame divadelné prostriedky a bábkoherca neschovávame ani nevymazávame z obrazu. Len sme si dovolili vypnúť fyzikálne zákony (smiech). Rovnako ako Fellini či Jakubisko, aj my pracujeme v estetike magického realizmu. 

Učíte sa teda priamo za pochodu a to rovno na Goethem. 

Vôbec by mi nevadilo učiť sa z cudzích chýb, tu ale nebolo od koho. Ako predlohu sme si vybrali  nemecké balady, lebo sú to krátke príbehy, nesúce v sebe kus poézie, ale aj silný dej a témy ako láska, chamtivosť, zrada či smrť. Tieto témy prežijú vždy, my ľudia ich v sebe nesieme. Kráľ duchov od J.W.Goetheho je pre Nemcov niečo ako Mor ho! Sama Chalúpku pre Slovákov.  Tú baladu poznajú všetci naspamäť. 

Kedy a kde si môžu diváci predstavenie pomocou virtuálnej reality pozrieť?

Koncom januára budeme mať svetovú premiéru a následne na našej web stránke spustíme predaj lístkov. Zásielková služba doručí virtuálne okuliare aj so slúchadlami priamo každému domov (zatiaľ len v Nemecku a Rakúsku) a za 48 hodín si to môžu ľudia pozrieť. Okuliare môžu putovať po celej rodine. Je to nezávislé od internetového pripojenia a miesta, v ktorom si príbeh chcete zažiť.  Po uplynutom čase si kuriér okuliare opäť vyzdvihne. Ale chystáme sa aj na festivaly. Ktohovie, možno nás čoskoro uvidíte aj na Slovensku. 

Odkiaľ beriete odvahu a motiváciu púšťať sa do nevyskúšaných vecí v cudzej krajine? Čo je váš hnací motor?

Problémy (smiech). Naozaj, máme v repertoári viac takýchto nezvyčajných projektov a tuším stál pri zrode každého nejaký problém. Niečo, čo nám bránilo robiť veci ako obvykle – dvojročná rekonštrukcia divadla, nedostatok dospelých divákov, predsudky, že sme provinční a máme hrávať iba pre deti... Z duše neznášam vetu „Nedá sa“. Spúšťa u mňa neuveriteľné množstvo energie, budem vŕtať a hľadať dovtedy, kým všetci neprídeme na to, že „sa to dá a ešte oveľa lepšie!“ Je to dobrodružstvo, dívať sa na akúkoľvek prekážku ako na darček.  Ale musím povedať aj to, že mám pri sebe skvelý tím. Bez mojich kolegov by mnohé nešlo. 

Máte osemročnú dcérku Ninu. Prepojenie rodinného života so súkromným nie je jednoduché v žiadnom povolaní, nie to ešte pri vašej pracovitosti. Ako to zvládate?

Otázka by mohla smerovať k mužovi a dcére, ako to oni zvládajú so mnou. Slovenská babka je v Snine, nemecká v Berlíne. Môj muž je úžasný, dokáže sa postarať úplne o všetko a veľkoryso ma necháva „presnívať sa životom“. Nina zatiaľ prácu svojej mamy vníma ako niečo výnimočné. Chodí sa dívať na skúšky a jaší sa s hercami, považujúc ich za svojich kamarátov. Zatiaľ je to v štádiu, kedy sú obidvaja na mňa hrdí, aj keď si myslím, že za to platia veľmi vysokú cenu. Učím sa hľadať svoju rovnováhu. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že isté veci musím meniť. 

Všetko príde v pravý čas. Kde vidíte budúcnosť divadla a najmä tú svoju?

Napriek pandémií sme sa v divadle dostali do štádia, ktoré som túžila dosiahnuť, keď som nastupovala. Rozbehli sme fungujúce medzinárodné spolupráce s renomovanými režisérmi, napr. Janni Younge z Juhoafrickej republiky - po londýnskom národnom balete teraz inscenuje už aj v Zwickau (smiech). Druhú virtuálnu baladu budeme realizovať s Ilkou Schönbein, absolútnou hviezdou na medzinárodnom bábkarskom nebi. Samozrejme sa teším, keď môžem spolupracovať so šikovnými rodákmi, naposledy s Evou Farkašovou, Petrom Palíkom a Danielom Špinerom, sú to veľmi talentovaní umelci a ľudsky čisté osobnosti. V októbri bude naše divadlo oslavovať 70 rokov. Čaká nás medzinárodný festival, koprodukcia s Theater-Plauen Zwickau i ďalšia výpravná inscenácia na hrade  - inšpirovaná bojnickým festivalom duchov a strašidiel. Pandémia mi zabrzdila tri nápady, ktoré sa nedali zrealizovať a tak som vyvinula osem ďalších (smiech). Trpím pretlakom nápadov. V budúcnosti by som sa mohla naučiť selektovať to, čo by malo počkať. 

- - Inzercia - -