O znovunájdenej sebaláske

Privoňala k šálke a odpila si. Rituál. Koľko takých denne má? Skúsila ich v hlave zrátať, ale pri čísle sedem sa zasekla. Zdalo sa, že jej život plynie len v rituáloch. Každý deň taký ako ten predtým a rovnaký ako ten potom, hlavne nevybočiť, hlavne nevytŕčať. Splynúť.

Automaticky dokončila raňajky a zobudila deti. Prehodili pár nutných slov a ich kuchyňu opäť zaplavilo ticho spojené s blikotom obrazoviek. Syn aj dcéra boli akoby mávnutím čarovného prútika ponorení vo svojich svetoch. Dlho s tým bojovala, ale teraz už nie. Už nebojuje. Splynula.

Práca z domu jej roky ponúkala slobodu, ktorú si pri malých deťoch cenila. Tvorila najmä v noci, keď byt zaplavilo vytúžené ticho. Teraz, keď ho má neúrekom, paradoxne, múza neprichádza. Ateliér je čistý, akoby sa v ňom už roky neexistovalo. Upratuje ho takmer stále, nedokáže sa pozerať na svoje, podľa nej, nepodarky. Nie, ani dnes to nepôjde. Rýchlo si vezme si kabelku a vybehne von.

Je sychravo a nevzala si šál. Nevadí, problémom treba čeliť. Niekde počula, že v zime sa nemáme krčiť, ale vystrieť, aby sme si natiahli solárny plexus, ktorý nás začne zahrievať. Skúsi to. Zrazu ju zamrazí ešte viac. Kráčajú oproti nej. Zavesení do seba ako s ním chodila kedysi ona. Nohy sa jej premenili na želé, ale kráča ďalej. Len sa nezastaviť. Keď ju pozdravia, pokúsi sa o nenútený tón. Ponáhľa sa. Jasné, všetko v poriadku, áno, deti privezie cez víkend, áno, rodičia sú zdraví, áno, v práci je toho veľa nestíha deadliny, musí sa ponáhľať. Tak a to by sme mali. Nutné zlo prekonané, v žalúdku hrča. Zájde za roh. Keď si je istá, že ju nikto nevidí, vyvracia sa za malým stromom. Uľaví sa jej. Aspoň na chvíľu.

Objednáva si kávu a k nej aj pohárik likéru. Potrebuje si upokojiť žalúdok i hlavu. Nevie čo spraví. Po ďalšom poháriku sa jej zdá, že to vlastne až také zlé nie je. Dá si aj ďalší a s jeho teplom ňou konečne prebehne prvý príjemný pocit. Je tam, kde chcela. Nevie, kedy sa zotmelo. Zima je v tomto hrozná. Dni sú krátke a neponúkajú takmer žiadne potešenie. Človek sa musí potešiť sám ako vie. Ona na to prišla už dávno.

Ide domov. Prejde cez cestu a zrazu ostane opäť stáť. Domov. Čo to vlastne je? A ako sa tam ide? „Od seba, od seba musíš začať,“ aspoň tak vravievala jej mama. Presne. Od seba a tak nájde aj domov. Keď nájde seba a konečne sa dá na prvé miesto. Usmeje sa, lebo už vie, že osoba, ktorá vyrieši všetky jej problémy a ľúbi ju, je tu s ňou. Tou osobou je ona sama. Môže byť spokojná a pokojná.