Dnes je utorok, 24.máj 2022, meniny má: Ela
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Diana Mórová: „Konkurencia ma inšpiruje“

február 21, 2022 - 10:00
Dianu Mórovú sme zastihli predvečer jej narodenín práve pri príprave večere pre ňu a jej syna. Počas varenia sme sa stihli porozprávať o výchove, herectve, dobe aj projekte Let´s Dance, ktorý príde na televízne obrazovky začiatkom marca.
Foto: 
Instagram Diana Mórová

Finišujete s prípravami šou Lets Dance. Kto je pre Vás najväčšou konkurenciou?

Ja milujem konkurenciu. Práve ona vás a vaše hranice posúva. Ja som za to, aby vedľa mňa vždy boli dobrí a talentovaní ľudia, lebo práve to vás motivuje, kreuje a poháňa vpred. Keby sme tam mali nejakých ľudí čo sa im nechce, alebo to berú len tak, že veď niečo zatancujem, nebavilo by ma to. Mňa práve tá konkurencia posúva, že sa to musím tiež naučiť, vedieť to zatancovať dobre...to ma inšpiruje. Je ale pravda, že sú tam mladí, ja som asi najstaršia. Povedala som si, že si to nebudem všímať, ale medzi mladými sa človek cíti iný, mám pocit, že len ja starnem. Keď som so svojimi rovesníkmi, tak sa cítim dobre. Viete aj to je taká psychologicky zvláštna vec, že keď ste medzi mladými, je to taký čudný pocit, ak mám byť úprimná.

V čom?

Keď máte s mladými fungovať, žiť a kempovať, áno, dajú vám energiu, lenže...dnešní mladí možno ani nemajú tú energiu, čo majú päťdesiatnici. Nie je to pritom ani ich chyba. My, čo sme zažili revolúciu a prechod k slobode a poznali sme utláčanie zo strany režimu, vidíme veci trochu inak. Ja som bola nútená ísť hrať napríklad do Prešova a nemohla som odmietnuť. Často sme sa museli skloniť a podriadiť. Toto dnes ľudia nevedia. Tieto veci v nás ostávajú a my ich pretavujeme do tohto obdobia 21. storočia, inak si ich vážime a máme potom aj iný prístup. Toto dnešní mladí nepoznajú, majú slobodu, môžu cestovať, študovať. My sme museli vyplňovať kadejaké doložky, nesmeli sme nič z krajiny previezť...keď som si šla kúpiť prvé rifle do Maďarska, peniaze som si musela schovať niekam do vlasov, lebo väčší obnos bol zakázaný...boli sme kreatívni.

Myslíte si, že za nedostatok kreativity dnes môžu aj všetky digitálne technológie?

Je to možné, ale väčšie percento majú na svedomí rodičia. Ak tí nemajú na svoje deti čas a myslia si, že to vybavia nejakým laptopom či mobilom, a nechajú ich vyrastať len tak, ja sa nedivím, že sa stráca kreativita a záujem. Oceňujem a myslím si, že je potrebné robiť to tak, ako napríklad moji rodičia, ktorí sa vždy pýtali, kde som bola, s kým, kto sú moji kamaráti, kontrolovali ma, vedela som, kedy mám prísť domov. Proste mali sme nad sebou autority, nejakú tú ruku, ktorá nám hovorila „no,no,no“ a to nás dostalo aj do nejakých správnych koľají. Ale keď nemáte tú výchovu, ja sa nečudujem, že deti napríklad vynadajú svojim rodičom. Nemajú výchovu a vzory, ktoré by nasledovali a poslúchali. Myslím, tým, takú prirodzenú autoritu.

Ešte v úvode rozhovoru ste spomenuli, že máte rada konkurenciu. Teraz sa trendy vo výchove líšia a niektoré sú vyslovene proti súťaženiu u detí, lebo ich to zbytočne polarizuje, delí na šikovných- nešikovných, dobrých- zlých a podobne. Čo si o tom myslíte?

Myslím si jednu vec, a to, že každý potrebuje pochvalu. Podľa mňa na prvom stupni deti do 10 rokov by nemali dostávať zlé známky, to si myslím, že také malé deti naozaj demotivuje. Ale v športe a v kreatívnych veciach musia deti súťažiť, lebo inak nikdy neprídu k tej tvorivosti. Ja sama som robila športovú gymnastiku a myslíte si, že ma súťaženie poznačilo? Práve naopak. Aj všetky moje kamarátky, ktoré sa gymnastike venovali, potom v živote niečo dosiahli. V našom kolektíve vtedy neexistovala depresia. Nemyslím si teda, že súťaž je pre deti zlá, opäť sa ale vrátim k rodičom či trénerom, autoritám, ktoré by deti mali pozitívne motivovať.

dance_03.jpg

Diana Mórová: „Konkurencia ma inšpiruje“
Foto: 
TV Markíza

Máme možnosť zhovárať sa predvečer Vašich narodenín. Ako ich zvyknete sláviť?

Nechystám nič veľké, veď to nie sú okrúhliny. Uvidím ako sa vyvinie deň. Určite večera s kamarátkami. Mám voľno, takže to bude príjemné. Nie som ten typ, že idem navariť veľkú hostinu. Radšej kamarátov pozvem a ideme si kultúrne sadnúť niekam do reštaurácie, lebo pri tom sporáku musíte stáť a na to momentálne nemám čas. Relaxujem pri žehlení a ľahkom jedle, ale vyváranie a pečenie, to nie.

Takže varenie beriete skôr ako nutnosť než ako záľubu...

Áno, je to taká príjemná nutnosť, ktorá vyplýva z toho, že sme hladní a dáme si nejakú dobrú zapečenú zeleninku (úsmev).

Vráťme sa od hrncov opäť k práci. Herectvo je poslanie, ktoré nemôže robiť hocikto...

Áno, nemôže, ale niekedy sa tam ten hocikto dostane a tvári sa ako veľký herec. Niekedy mám pocit, že aj do našich televíznych programov obsadia ľudí, ktorí to ani neštudovali  a robia z nich hviezdy. Toho nie som zástanca.

Takže ste za štúdium?

Áno, ale aj to cítiť. Keď ma niekde obsadia, vždy sa pýtam, s kým idem hrať. Veď ani chirurg si k operácii neprizve vrátnika. Musíte niečím prejsť, aby ste sa mohli postaviť medzi umelcov- tvorcov. Je to naozaj poslanie, každý asi v sebe cíti na to čo má, a na čo nemá. Ja sama som nechcela študovať herectvo a som vďačná pani Zemanovej, že ma naň naviedla. Je skvelé stretnúť človeka, ktorý vás usmerní a povie vám, že máte ísť touto cestou, lebo na to máte.

Čím ste teda chceli byť?

Ja som chcela byť doktorka, hoci som na to ani nemala známky v škole, ale tým, že som robila šport som si predstavovala, že budem trénerka a popri športe budem liečiť. Okolo umenia som nešla. Ale osud a ľudia, ktorých som stretla ma k nemu nasmerovali.

Čo vás ako herečku poteší?

Herci potrebujú spätnú väzbu, že tá práca nevyšla navnivoč a niekomu sme spravili pekný večer. To mi vždy zlepší deň.

Na čo sa v najbližšej dobe tešíte?

Skutočne sa teším na ten tanec, hoci som pedant a kým mi niečo nejde, nie som spokojná. Chcem v divákoch zanechať krásny tanečný zážitok. Nejde o súťaž, ale o to, aby tie tance mali nejakú pointu, aby zanechali v ľuďoch príjemné pocity. Čosi ako pohladenie na duši v tejto dobe.

Keď sme už pri dobe, zdá sa, že nám všetkým svitá na lepšie časy a opatrenia sa uvoľňujú. Ako to vnímate Vy?

Ja si myslím, že všeobecne to ľudia pocítia, v tom, že môžeme ísť večer von, či si sadnúť s priateľmi do reštaurácie. Nemusíme len sedieť doma pri televízii. Ale mám pocit, že niektorých divadiel sa ľudia akoby obávajú. Teraz som hrala na Morave a presne o tom sme sa zhovárali, že kde sú tí ľudia, čo chceli divadlo, zrazu sa boja. Kým to nabehne na ten štýl, že boli lístky do divadla vypredané, ešte to potrvá. Všetko chce svoj čas. Pandémia nás naučila, že sa musíme opäť ku všetkému približovať postupne, k spoločenskému životu, chodiť do divadla, navštevovať sa a začať viesť taký ten normálny spoločenský život.