Dnes je utorok, 24.máj 2022, meniny má: Ela
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Jevgenij Libezňuk: “Snažme sa oproti sebe vždy vidieť človeka”

marec 12, 2022 - 16:00
Ukrajinský herec z mesta Kicmaň Jevgenij Libezňuk (60) je na Slovensku doma už viac ako tridsať rokov. Za tento čas si stihol obľúbiť našu krajinu a vybudovať meno, ktoré je slovenskému divákovi bežne známe. Od roku 1986 je členom činohry Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove a mnohé ďalšie roly stvárnil aj vo filmoch a seriáloch. Napriek jeho nabitému programu sme mali možnosť pozhovárať sa o momentálnej situácii na Ukrajine, minulosti aj názore na výchovu detí v dnešnej dobe.
Foto: 
archív

Dnes máte v divadle Alexandra Duchnoviča predstavenie- aké? Povedzte nám o ňom niečo.

Nie, dnes je druhá premiéra, v tej neúčinkujem. Teraz mám hodiny s deťmi. Ale predstavenie, o ktorom sa bavíme sa volá Láska k blížnemu podľa predlohy Leonida Andrejeva, takže je to trošku absurdné.

Hodiny s deťmi? Čo to znamená?

Spolu s kolegom Mariánom Markom vedieme v našom divadle jeden ročník v rámci Súkromného konzervatória Dezidera Kardoša v Prešove.

Baví vás učenie? Čo je na ňom najťažšie?

Občas ma to baví (úsmev). Najťažšia je trpezlivosť. Ide o maturantov, tešia sa na stužkovú, ale my ich vždy vystríhame, nech sa netešia dopredu, lebo to, že bude oslava neznamená automaticky zvládnutú maturitu. Robíme si z nich aj žarty, že aká môže byť stužková ešte pred maturitou, veď nič nie je isté…

Máte medzi svojimi hereckými rolami nejakých favoritov?

Moje postavy, tu v divadle či inde, sú ako moje deti. Nedá sa povedať, že jedno dieťa ľúbim viac ako druhé. Jedine pri niektorých rolách pochybujem o otcovstve (smiech).

Všetci sa tešili na uvoľňovanie opatrení, kultúru a život “ako predtým”, ale prišlo čosi, čo nik nečakal- vojna…Ako sa dokážete sústrediť na prácu v situácii, ktorá nastala?

Jasné, že je to šok. Tým horšie, že človek tomu neveril, hoci strašenie bolo prítomné, ale skutočne som nepredpokladal, že patologická nenávisť Putina voči Ukrajine je až taká. Teraz sa treba nejakým spôsobom postaviť k tejto situácii. Je to strašné.

Hoci sa boje neodohrávajú priamo na Slovensku, psychika ľudí je poznačená na oboch stranách…

Áno, týka sa to už každého. Rozsah vojny a jej následky sú hrozné a to, že do konfliktu vstupuje už aj Bielorusko, neveští nič dobré. Cítim nebezpečenstvo, že všetko zbĺkne ako zápalka. Čo sledujem stránky z viacerých zdrojov, vnímam, že ľudia veria v nejaký zázrak, niečo, čo zastaví toto šialenstvo. Veď je nemysliteľné, aby kvôli jednému neadekvátnemu človeku bol teraz celý svet postavený do pozície strachu. Každý sa obávame.

Myslíte si, že je v tejto dobe divadlo miestom, kde môžu ľudia nájsť nádej a útechu?

Ono, viete, je to zaujímavé tým, že prvotná reakcia pri každej katastrofe je potreba okamžite zareagovať, ale po nejakej dobe sa psychika človeka začne unavovať. Skrátka potrebuje vzpruhu a, podľa mňa, vtedy nastupujeme my herci, ktorí im v divadle môžeme pomôcť aspoň na malú chvíľu vypnúť a zabudnúť na strach.

Na Slovensku žijete 30 rokov a známy ste tu už vyše jedenásť-  ľudia Vás spoznávajú ako veselého baču z reklamy. Ako sa cítite, keď Vás oslovujú na ulici?

Dlho bolo vidieť, že sa ľudia len zamýšľajú, niečo ako: “kde som ho videl, kto to je?” A ja som počas toho premýšľania stihol prejsť. Na druhej strane, niekedy si ľudia myslia, že, keď poznajú mňa, poznám aj ja ich. Dobré je, že som kvôli tomu prestal chodiť do krčiem. Keď prejdem kúsok za hranice, už ma nepouná nik (úsmev).

Samozrejme, rola baču je len malá kvapka v mori vašej práce. Okrem iného máte za sebou úspešný film Čiara, momentálne účinkujete v seriáli Hranica, obe s tematikou pohraničia…

Áno, to je pravda. Serial Hranica je vedený v komediálnom duchu, bohužiaľ teraz sa na reálnej hranici žiadna komédia nekoná.

Pohovorme si trochu aj o rodine- Vaše deti majú medzi sebou veľký vekový rozdiel, vaša druhá manželka je od Vás o 20 rokov mladšia. Aká bola podľa vás výchova pri staršom synovi a aká je pri mladšej dcére?

Je to veľký rozdiel, lebo či chceme, či nie, mladší človek je egoista- život len buduje, deťom povie, že sa s nimi nebude zdržiavať, lebo potrebuje spraviť to či ono. Keď je človek skúsenejší zrazu chápe, že všetko ostatné môže počkať, lebo tu je to podstatné. Keď sa dieťa na vás usmeje či pritúli je to to, na čom skutočne záleží. Niekedy sa človek aj nahnevá, ale načo? Veď to dieťa vás vníma ako svoju jedinú oporu na svete. Nie vždy je to ľahké, veď deti tiež skúšajú, ale keď sú spokojné, hneď je šťastie na zemi.

Prečo ste sa rozhodli stať hercom? Máte v tomto poslaní minulosť v rodine?

Vôbec nie, otec bol šofér z povolania, mama pracovala v obchode. Čo je však pravda, otec vedel veľmi pútavo rozprávať o svojej minulosti, mal skutočne ťažké detstvo. Až sa mi ústa otvárali, ako som ho počúval. Možno niekde tam sa na mňa nalepilo nadanie, ak sa to tak dá nazvať, niekomu pútavo zdeliť príbeh.

Čo je pre herca najťažšie?

Asi tiež tá trpezlivosť, učiť sa texty a potom ich aj nájsť. Teraz sa mi často sníva, že hrám, ale neviem čo.

Hoci sú vám prisudzované aj psychologicky ťažšie roly, ktoré sa nie vždy spájajú s dobrom, navonok pôsobíte veselo. Pozeráte sa na svet z lepšej stránky?

Možno po všelijakých peripetiách som si uvedomil, že život je príliš krátky na to zaoberať  sa hlúposťami, ktoré by nás trápili. Radšej si darovať úsmev.

Máte nejaký sen alebo ste realista pevne stojaci nohami na zemi?

Už týždeň mám sen, asi ako veľa ľudí, aby toto, čo sa deje čím skôr skončilo. Nech odíde zlý sen a príde ten dobrý, v ktorý všetci dúfame.

Na čo by človek nemal zabúdať?

Hlavne na to, že sme ľudia. A počúvajme sa navzájom. Presviedčaním niekoho o svojej pravde nič nezískame, každý potrebuje čas, aby pochopil veci sám a pravda sa aj tak nakoniec ukáže sama. Proste, snažme sa oproti sebe vždy vidieť človeka.

Ďakujeme za rozhovor.

- - Inzercia - -