Dnes je pondelok, 28.november 2022, meniny má: Henrieta
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

V tatranských údoliach tradície stále nevymreli

máj 23, 2022 - 18:18
Pod majestátnymi Tatrami leží dedina, meno ktorej na Slovensku určite nie je neznáme. Važec sa preslávil svojimi jedinečnými tradíciami, históriou a ľudovou kultúrou, kvôli ktorej sme so Slovenským dňom kroja navštívili tento prekrásny kraj.
Foto: 
Ramon Leško

Važec ležiaci v najvýchodnejšej časti Liptovskej kotliny, v údolí Bieleho Váhu, pod štítmi Západných Tatier je obdarený toľkými prírodnými krásami, až ho môžeme považovať za jeden s najväčších klenotov Slovenska. No za túto nádheru odjakživa platili naši predkovia, ťažkou prácou, ktorou si tu dorábali na chlieb. Úzke lány pooraných polí sa tiahnu do výšky po úbočiach, prestriedané pastvinami, na ktorých sa pasú stáda oviec a zvuk ich spiežovcov sa tu dodnes nesie kotlinou a vracia sa v ozvene z okolitých hôr. Salašníctvo to dodnes nevymrelo a je pevnou súčasťou tunajšieho spôsobu života.

ram_0456.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Bača Ignác

Ignác Uhrín si ani nevie predstaviť, žeby vymenil túto časť Slovenska za nejaké väčšie mesto a pracoval by v nejakej kancelárii, či továrni. „Bačovstvo mám doslova v krvi, zdedil som ho po predkoch“, hovorí a očami blúdi po okolitých svahoch, kde sa pasie jeho stádo oviec. „Bačom bol už môj starý otec, otec ten pásol jalovice a ja som sa po ich vzore tiež stal bačom.“ Na otázku, či toto remeslo odovzdá aj svojmu synovi,  pokrčí plecami. „Ťažko povedať. je to veľmi namáhavá práca, i keď krásna, aspoň pre mňa tá najkrajšia. No táto romantika, ktorá očarí každého návštevníka je vykúpená naozaj každodennou drinou. Ale samozrejme, ak by si to syn vybral, tak mu to len vrelo odporučím. Ale naozaj nemám pocit, že by sa do tejto práce mladí nejako zvlášť hrnuli.“ Na dlhšie reči už nebolo času. Bača Ignác sa ponáhľal za svojimi povinnosťami, ktoré nestrpia nijaký odklad.

ram_0493.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Stráne na stráňach

Tunajšie bohatá tradície nám predstavili členovia folklórneho združenia Stráne. Vlastne ani by sme nemali hovoriť o tradíciach v tom pravom zmysle slova. Ich hudba, tance a obyčaje sú stálou súčasťou ich životného štýlu, či ako hovorí jeden z vedúcich členov Matúš Ilavský – Važťania tradície neudržiavajú, oni nimi neustále žijú. 

„Lásku k tradičnému spôsobu života mi vštepili rodičia od už narodenia. Vlastne som vyrastal na našich pesničkách, môj rok sa skladal z nádherných udalostí, na ktorých som sa vždy s nadšením zúčastňoval. A vlastne si ani neviem predstaviť taký príchod jari, bez krásneho, romantikou opradeného chorovodu, ktorému mi hovoríme  „omilienci“, stavania májov, či „vydurovania“ oviec na salaš, na letnú pašu.“

Tento životný štýl je vlastný aj Matúšovej priateľke a tak na otázku, či aj svadba bude tradičná, v kroji, odpovedajú jednohlasne: „Samozrejme, veď ako inak?“ Aj tunajší folkloristi nám dokázali, že okrem úcty k dedičstvu predkov sa vyznačujú aj dokonalou fyzickou kondíciou. Tú sme mali možnosť obdivovať pri ich tradičných ľudových tancoch, akými sú „cindrušja“, „odzemok ponad klobúk, či medvedí tanec do skoku“. Pestrofarebné kroje sa rozvlnili po zelenej lúke podtatranskej stráne ako živá pripomienka toho, v akom prekrásnom kúte sveta žijeme.

ram_0539.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Pozvanie do Hlemansu

 Vo Važci sme nenašli len jedinečnú, neopakovateľnú ľudovú kultúru, ale zaujal nás aj zvláštny dialekt, ktorým tunajší hovoria. Občas to znelo ako nejaký tajný jazyk, ktorým sa dorozumievajú a ako sme sa dozvedeli, nebol to len náš dojem.

„Pochádzam z Kráľovej lehoty a do Važca som sa vydala pred päťdesiatimi rokmi“, spomína s úsmevom Mária Jurčová. „Nikdy nezabudnem ako mi krátko po svadbe môj muž hovorí – ideme do hlemansu. Netušila o čo ide, ale v presvedčení, že pôjdeme vlakom som sa vyobliekala, primaľovala, no a na moje veľké začudovanie ma ten môj zaviedol do humna, za záhradou, aby som mu s niečím pomohla okolo domu.“

Hlemans, v preklade komora slúžiaca na uskladnenie záhradných potrieb  však nie je jediné slovo, ktoré v oficiálnom slovníku Slovenského jazyka nenájdete. Domáci často varia grule, teda zemiaky, strážia si pulidary, peňaženky, no a topánky si čistia šparovixom, krémom špeciálne určeným na koženú obuv. 

ram_0526.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Tento zvláštny dialekt je výsledkom nesmierne bohatej a starobylej histórie tohto regiónu. Podtatranci boli odjakživa konfrontovaní so všetkými udalosťami, ktoré často veľmi dramatickým spôsobom ovplyvńovali formovanie Horného Uhorska, teda Slovenska.

Nájdeme tu zmienky o mongolských vpádoch, ktoré v roku 1941 zničili neďalekú osadu Šoldov, spomína sa donačná listina kráľa Belu IV, ktorou daroval toto územie istému šľachticovi Bohumírovi, či zmienky o Husitoch, ktorí tu zanechali silné reformačné myšlienky, ktoré sa rozvinuli do stále prítomného, silného protestantského vierovyznania. 

Kraj pod Tatrami, i keď v minulosti len ťažko prístupný, nikdy nebol zabudnutý a rozvíjala sa tu kultúra, kopírujúca tú Európsku, no so silným slovenským akcentom, ktorý sa odtiaľto nikdy nevytratil. Naopak, prechádza z generácie na generáciu a stal sa určujúcim symbolom celého Slovenska.

ram_0607.jpg

Foto: 
Ramon Leško

Ďakujeme partnerom za podporu pri realizácií projektu Slovenský deň kroja 2022.