Jana Bodnárová: Písanie je moja druhá koža

Jana Bodnárová začala tvoriť v detskom veku. Po skončení štúdia umenovedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave písala odborné články o súčasnom výtvarnom umení.  „Na teritórium písania – už čosi ako osudu – ma priviedol zlom v súkromnom živote. Tiež som odišla zo zamestnania pamiatkarky a desať rokov som mala malé vydavateľstvo BAUM. Niekoľko rokov som paralelne písala kunsthistorické články, ale aj poéziu, prózu a experimentálne divadelné hry. To mi dávalo veľkú vnútornú energiu a hojilo od rôznych tráum,“ spomína na svoje začiatky Jana Bodnárová, ktorej písanie dáva vnútornú slobodu. „Oveľa väčšiu, než si viem vydobyť v osobnom živote. Na tvorbe je krásna i možnosť sebapresiahnutia – dotknutia sa, hlbšieho poznávania svetov iných ľudí než len osobných zážitkov. Aj keď autobiografia je v poslednom čase na výraznom vzostupe. Ako keby predstavovala pevnú os v nepevnom svete,“ vraví.  „Niekedy zažívam zúfalé pocity neistoty, či má moje písanie zmysel, respektíve, či som sa dostala až k dreni životov mojich protagonistov, alebo i samej seba. A teraz, v čase strašnej vojny na Ukrajine, sú otázky zmyslu písania, jeho miesta a obsahu v súčasnom svete ešte naliehavejšie.“ 

O samote hovorí: „Samota je pre píšucich ľudí takmer nevyhnutná. V mojom dennom rytme sa ma napríklad pandémia dotkla menej ako inokedy, keďže nechodím do práce. Chýbala mi však živá kultúra. Divadlá, galérie, hudobné scény, múzeá. Psychicky to bolo frustrujúce. Správy o vysokej úmrtnosti, únave zdravotníkov. Cez médiá sa ku mne dostával reálny svet, ale pôsobil až surreálne. Aj keď som vyšla na nákup potravín, tie prázdne námestia a ulice Košíc boli až snové. Samota však mala aj svoj skrytý význam. Ukázala, koľko sme si myseľ, vzťahy, domovy, obzvlášť prírodu, zasypávali nadbytočnosťami. To nám nedalo vnímať zmysluplné prázdno ako priestor pre druh oslobodenia sa,“ rekapituluje pandemické obdobie. Počas lockdownov napísala knihu pre deti AHA! JA UŽ VIEM! „Ako  vidíte, písanie je moja druhá koža, druhý dych, až, tuším, úplná posadnutosť.“ 

Za najkrajšiu fázu života považuje čas, keď mala malé deti. „Teraz dcéra žije iba s manželom v Paríži, syn, ktorý bol nadaný neurochirurg v Londýne, tragicky zomrel pred takmer siedmimi rokmi. Zostala po ňom hlboká trauma vo mne, lomená niekedy zvláštnou tichulinkou radosťou z krásnych spomienok na neho.“ Jana Bodnárová žije s druhým manželom, vynikajúcim výtvarníkom Jurajom Bartuszom, a hovorí, že aj po dlhých desaťročiach spoločného života, napriek rôznym otrasom, nemociam, majú vnútorne hlboko prepojený vzťah. „Bol to najmä on, kto ma v písaní povzbudzoval a viedol k slobode. Bez akejkoľvek kalkulácie pri tvorbe. Ísť hlboko do samej seba, byť nervná i úprimná a otvorená novému: v témach aj forme. Byť vnímavá, empatická, silná. Tvorba je duševne náročná práca. Táto práca ma naučila pokore, výdrži. Súcitnosti s ľuďmi, najmä z okraja. Naučila ma aj hnevu na nespravodlivosť akéhokoľvek druhu. I protestu.“

Ďakujeme všetkým partnerom za pomoc pri organizovaní ankety:

sr2022-partneri.jpg