Dnes je utorok, 09.august 2022, meniny má: Ľubomíra
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Romantika na Slovensku

jún 27, 2022 - 09:30
Súťaž, ktorú sme pripravili v spolupráci s Českou mincovňou o najkrajší príbeh lásky, sa stretla s naozaj veľkým záujmom. Listy, ktoré nám posielate do redakcie, sú naozaj plné citu, radosti, ale aj smútku. Práve taký príbeh, s príchuťou bolesti, akú vie spôsobiť len láska, vám dnes prinášame.
Foto: 
shutterstock

Gordický uzol lásky

Augustový podvečer. Mama sedí na priedomí na lavici. Je zelená, z drevených latiek. Upracované ruky zložené v lone odpočívajú, akoby naberali druhý dych. Ešte pred chvíľou držali v ruke zem, ktorá jej stále vonia rovnako opojne ako pred desiatkami rokov, v čase dievoctva na lazoch, na gazdovstve rodičov.

Lavica trochu omína. Presne tak ako dotieravé spomienky, ktoré ju prenasledujú dlhé desaťročia a nie a nie ich vymazať z pamäte. Vo večernom ovzduší zavoňali marhule. Oprela sa o múrik, zdriemla. Keď otvorila oči, na ulici sa pohyboval muž. Tlačí starý bicykel –„Ukrajinu“ a váhavo kráča popri ňom. Priblíži sa k plotu, oprie bicykel o hrdzou rozožratú bránu a stisne kľučku. Zamknuté. „Zamknutá bránka a možno aj zamknuté srdce,“ blysne mu mysľou.

Mama vyskočí z lavice, podíde k bránke a skôr ako otvorí ústa, predbehne ju pocestný. „Zuzka? Si to ty, Zuzka?“ Ako zasiahnutá úderom blesku pozerá do povedomých očí, pomaly odomyká bránku a otvára ju dokorán. Zrazu jej celý život preblesol pred očami, akoby plesol bičom. A presne tak aj zabolel. Otvorením bránky akoby otvorila aj dávno zabudnutú, bolestivú kapitolu z mladosti. Muž pomaly kráča hore dvorom. Vlečie sa pred ňou celkom pomaly, akoby ešte hľadal priestor a čas na to, čo príde. Ona, zhrbená, stúpa za ním. Pomaly si obaja sadnú na lavicu. Tlačí. Drevená lavica je zrazu načisto nepohodlná. Omína viac ako obyčajne. Obaja si hľadajú miesto, posúvajú sa hore-dole, dopredu a dozadu, oprú svoje telá o múr domu, akoby pohybom mohli ovplyvniť to, čo príde.

„Počul som, že si ovdovela,“ preruší priam mŕtve ticho muž.

„Hej, už sú to tri roky,“ odpovie ona súhlasne.

„A ako žiješ?“ spriada muž niť rozhovoru ďalej.

„Ale, len tak, zo dňa na deň, sama, s robotou. Deti už majú svoje životy, svoje rodiny, každý v inom kúte...“

„A ty? Ako?“ – položí protiotázku skôr z povinnosti ako zo skutočného záujmu, akoby vopred tušila, čo odpovie.

„Tiež som ovdovel, už to bude siedmy rok, čo som sám. Žena mi skonala priamo pred očami. Len sa zrazu zviezla na zem a bol koniec.“

„A deti máš?“ pokračovala.

„Hej, ale tiež sa roztratili po svete. Navštevujú ma, ale vieš, ako to chodí. Majú robotu, povinnosti, deti... Mladým sa dnes žije ťažko.“

Obaja na chvíľu zmĺkli, utiahnutí každý sám do svojich spomienok. Vedeli, čo príde. Presne vedeli, čo bude nasledovať. Svojím mlčaním akoby odsúvali a odďaľovali okamih, v ktorom navždy roztnú gordický uzol. Ten uzol, ktorý vláčili so sebou dekádami života ako balvan, a ktorého sa nedokázali zbaviť ani v plynutí času a návalu udalostí. Akoby ho len na čas odložili nabok, aby neprekážal ich životom. Rieka času ho obmývala svojím tokom a teraz ho opäť nástojčivo vyplavila na povrch a postavila im ho rovno do cesty. 

Prsteň s bielym očkom

Nežne sa dotkol jej stareckej zošúverenej ruky.

„Pamätáš ešte? Mal biele očko,“ vyslovil takmer šeptom.

Ako by mohla nepamätať. Ako by mohla zabudnúť, ako by mohla vymazať zo spomienok priam elektrizujúcu atmosféru teplého večerného súmraku, keď jej pod strechou starého humna po úmornej hrdlačine na poli navliekol na prst tenučký prstienok s prísľubom rodiacej sa mladej, naivnej a horúcej lásky. Ako by mohla zo spomienok vymazať a zabudnúť to, čo potom nasledovalo a čo navždy zmenilo ich životy.

„Prsteň mu ihneď vrátiš, alebo ti sekerou odtnem prst aj s ním!“ znel na druhý deň nemilosrdný rozkaz otca, ktorého hlas jej znie v ušiach ešte aj po rokoch. Vrátila, podvolila sa. Podvolila, nedalo sa inak, nebola iná možnosť.

„Ešte nie je neskoro,“ ozval sa. „Kúpim ti nový,“ potichu sa vydralo z jeho úst.

Zavládlo ticho. Nekonečné ticho. Dlhé, meravé, nemerateľné ticho, v ktorom sa obom v mysli odvíjal siahodlhý film možného spoločného života. Toho života, po ktorom obaja v mladosti tak veľmi túžili. Toho života, o ktorom dlhé roky tajne snívali a v kútiku svojich sŕdc dúfali, že raz sa možno predsa len naplní.

„Nie, nie, už je neskoro,“ úsečne, takmer až jedovato prerušila ich mlčanie a prudko si odtiahla ruku. V tých slovách a geste sa odzrkadlila všetka trpkosť a zloba, ktorá sa v nej hromadila desiatky rokov a len teraz ju ako slinu vypľula konečne zo seba von.

„Na lásku nikdy nie je neskoro,“ nesmelo oponoval.

Zaváhala, len na chvíľku, na kratučký okamih, akoby zapochybovala o správnosti svojej odpovede.

„Pre nás už je príliš neskoro,“ poponáhľala sa s odpoveďou, aby zastavila púšťajúcu sa lavínu ružových vízií, ktoré jej preblysli mysľou a predišla tak obávanej bolesti. 

 „Možno, že,...“  ozvala sa po chvíli a na kratučký moment opäť zneistela. Zauvažovala, ale hneď vzápätí sa rýchlo opravila.

„Nie, nie, nie, prepáč, prepáč, pre nás je už naozaj neskoro“ opakovala nástojčivo, hľadiac kdesi do prázdna.

Muž chvíľu rozmýšľal či hľadal nové argumenty, dôvody... Nepohnute sedel. Sedel, potom bez slova vstal.

„Maj sa dobre,“ vyriekol potichu, „som rád, že sme sa aspoň stretli.“

Pomalým, stareckým krokom sa pobral dolu dvorom, akoby ešte viac zošúverený vysadol na starý vŕzgajúci bicykel a odchádzal preč. Vyzrela za ním z bránky, pozorovala ho priam hypnotizujúcim pohľadom, až kým sa úplne nestratil v diaľke. Spolu s ním odišlo všetko, všetko, čo tlelo roky kdesi v kútiku srdca a čakalo na rozuzlenie.

Koniec. Definitívum. Dnes navždy rozťala spoločný gordický uzol. Gordický uzol ich nenaplnenej lásky.

Ľubica

 

- - Inzercia - -