Dnes je utorok, 09.august 2022, meniny má: Ľubomíra
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Herec Ján Mistrík: Aj ťažký osud sa dá prežiť s gráciou

jún 30, 2022 - 07:00
Herec Divadla Nová scéna Ján Mistrík oslávi v lete osemdesiatku. Vďaka každodennému tenisu a pracovným návykom sa však udržiava v skvelej forme. Jeho pokojný pohľad na svet je doslova nákazlivý. „Beriem veci, tak, ako prichádzajú. Načo sa trápiť tým, čo by bolo, keby... je to jednoducho takto.“
Foto: 
Archív Ján Mistrík

Vyzeráte veľmi dobre. Ako sa o seba staráte?

Každé ráno hrávam tenis, už desiatky rokov. Nad zváračským ústavom máme kurt a každé ráno som tam o 7:30 nastúpený. V lete, aj v zime. Ak mi príde parťák, zahrám si s ním, keď nie, zahrám si o stenu, napochodujem štyri kilometre okolo kurtu a idem do práce. Tým sa môže začať deň.

V akých predstaveniach sa momentálne realizujete? 

V aktuálnom predstavení The Bodyguard hrám agenta FBI, bývalého šéfa osobného strážcu. Mám ešte rolu učiteľa Pavla Dobšinského v predstavení Jánošík. A hrám aj v predstavení Rozum a cit. Od jesene som nakrúcal film podľa novely Ema a smrtihlav od Petra KrištúfkaTen pred štyrmi rokmi vo veku štyridsaťštyri rokov zomrel pri havárii autobusu s nákladiakom. Filmový scenár novely po ňom prevzala Iveta Grófovárežisérka filmov Až do mesta Aš a Piata loď. Dej sa odohráva v rokoch 1943-1944 v Podunajských Biskupiciach, kde spolunažívajú Maďari, Nemci, Slováci a mladá vdova zrazu doma našla deväťročného židovského syna svojej bývalej šéfky. 

mdsc_7943_hdn_cfoto_peter_prochazka.jpg

Foto: 
Archív Ján Mistrík

To je veľmi ťažká téma.

Áno, je to náročná práca na prostredia a nálady. Kameru robil Martin Štrba, jeden z našich najlepších kameramanov. Iveta je perfekcionistka, takže všetci sme makali viac než na sto percent. Keď to mala byť desaťhodinová šichta, tak z nej bola dvanásťhodinová. 

Vždy je dobré počuť, že sú medzi nami stále tvorcovia, ktorí svoju prácu robia poctivo.

Kultúrne dianie sledujem viac-menej cez to, čo sa produkuje v televízií. Niečo sa aj veľmi dobre začne, herci sa snažia, len je to narýchlo lepené. Televízne seriály presahujú na javiská divadiel. Herci si tam zvyknú na mikroporty a text odrapocú na pol úst. Lenže v divadle im to nestačí a diváci vzadu a na balkóne ich jednoducho nepočujú. Prídu na javisko a je z nich mucha v zápalkovej škatuľke. Hercovi treba rozumieť všetko, veď nik nepríde do divadla na to, aby bol okolo neho nezrozumiteľný humbuk. Ešte aj prehlušený hlasnou hudbou. Bodyguarda hráme so živou kapelou a tá je super. 

Kedy ste boli naposledy v divadle a na čom?

Na spolužiačkinej osemdesiatke v SND. Milky Vášáryovej. Na predstavení Dnes večer nehráme, ale mne sa to nepáčilo. Boli sme spolu v poslednom ročníku, ktorý učil Ján Borodáčaj s Dačou (Božidara Turzonovová)Doučil nás, napísal životopis a spokojne odišiel. S dievčatami sa sledujeme od školy, vieme o sebe a moja dcéra Zuzka je v častom styku s Milkou. 

img_3600.jpg

Foto: 
Archív ján Mistrík

Vaša stredná dcéra Zuzana je filmová producentka, čiže jablko nepadlo ďaleko od stromu.

Keď bola Milka v Cannes na filmovom festivale, Zuzka ju sprevádzala. Spolu s najmladšou Ľubkou chodia na festival každý rok. Najstaršia dcéra Jana je prekladateľka a preložila prvé dva diely Harryho Pottera. Manželka štyridsať rokov učila, tak teraz si pre zmenu užíva vnúčence. 

Koľko máte vnukov?

Päť a jedného pravnuka. Najstarší majú tridsaťtri a tridsaťjeden rokov, potom máme sedemnásťročnú vnučku a aj vnuka a pätnásťročnú vnučku. Pravnuk mal v marci rok, kvôli korone sme ho však prvý polrok nevideli. Pri narodeninách je nás aj šestnásť, oslavujeme ich teda v reštauráciách. 

Vy ste začínali v divadle ako šesťročný chlapec.

Mária Kráľovičová nedávno povedala, že začínala v divadle v roku 1948, tak aj ja, len som mal šesť rokov (smiech). Starší brat Ivan bol spolu s najstarším bratom Vilom v rozhlasovo-dramatickej družine a hral už aj v SND, tam sa to začalo. Hrali sme spolu v predstavení Rok na dedine. Ivan mal trinásť, Oldo Haverl dvanásť, Zuzka Lonská jedenásť. Boli sme rákoš detí a Karol L. Zachar, ktorý mal vtedy tridsaťjeden rokov, nás mal na starosti. Ako sedemročný som už bol na zájazde v Poľsku, presúvali sme sa v dvoch vagónoch od Krakova až po sever Poľska. Navštívili sme aj Osvienčim, písal sa rok 1949, čiže všetko to tam ešte smrdelo ľudským telom. Do štrnástich som stále hral detské úlohy, v SND aj na Novej scéne. Určite som tam veľmi rýchlo dospel. 

Divadelná skúsenosť vás natoľko očarila, že ste v ňom chceli pokračovať hneď, ako to bolo možné.

Chodil som na jedenásťročnú strednú školu a na konci ôsmej triedy sa robila malá maturita, z nej prijímačky do deviatky na tej istej škole. Tak som všetko spravil a po polroku som sa posekal s triednou učiteľkou, ktorá mi dala zaucho, ja som sa urazil a povedal som, že už v živote do tej školy nepôjdem. Rodičom nezostávalo nič iné, len podpísať súhlas. A išiel som robiť. Do pivovaru Stein, do zámočníckej dielne a potom na českú priehradu. Keď som tam v lete dovŕšil šestnásť rokov, prišiel mi papier, že môžem ako herec nastúpiť do Dvojky v Spišskej Novej Vsi. Bola to súčasť Dedinského divadla, kde som ako pätnásť a pol ročný spravil konkurz, len som nespĺňal vek. Dedinské divadlo malo päť súborov, z toho jeden maďarský. Riaditeľstvo sídlilo na Štúrovej ulici v Bratislave. Dvojka mala stálu scénu v Spišskej Novej Vsi a svoju zájazdovú oblasť na východe Slovenska. Ostatné súbory boli v Bratislave s tým, že keď sa hra naskúšala, mala premiéru v Trnávke u Saleziánov a hneď sa šlo na dva mesiace hosťovať po ďalších častiach Slovenska. Ja som prišiel do Bratislavy v roku 1959, keď Dedinské divadlo zrušili a Dvojka v Spišskej prešla pod Prešov. Urobil som prijímačky na Vysokú školu múzických umení, ale najprv ma nechceli prijať, že nemám vzdelanie. Na druhýkrát ma prijali, dostal som výnimku s tým, že si musím dorobiť maturitu. Boli sme dvaja – ja a Jaro Ďuríček, plynoinštalatér, ktorý tiež už štyri roky hral v Dedinskom divadle.

Neskôr ste jednu sezónu pracovali v divadle vo Zvolene a v šesťdesiatych rokoch v Martine. 

Skutočná vysoká škola divadelná bola v Martine. Pracovali tam dôležití režiséri – Ivan Petrovický, Miloš Pietor, Stano Párnický, Ľubomír Vajdička a pravidelne hosťoval Peter Scherhaufer z Brna. Za sezónu sme spravili desať premiér. Boli to úžasné časy, ale dlhšie sa nedalo zostať. Prišiel rok 1968.

S ním pre vás aj neľahké časy...

Dva týždne sme vysielali cez slobodný vysielač Matice slovenskej Kriváň. Najprv zo štábnej budovy civilnej obrany, na čo sme potrebovali vstup od okresného výboru strany, ktorý nám dali. Jedného dňa prišiel ideologický tajomník a hovorí: súdruhovia, plénum okresného výboru strany schválilo vaše žiadosti a ste prijatí do Dubčekovej komunistickej strany. Tak sme sa stali členmi, ani sme nevedeli ako. Súdruhovia sa splašili, chceli cenzurovať, tak sme si museli vymyslieť, odkiaľ ďalej vysielať. Ušli sme do podzemných krytov civilnej obrany. Navigovali nás cez telefónne linky, volalo sa to štafeta, v hodinových intervaloch zapojili iné štúdio z celej republiky. Zastavilo sa to, až keď sa Gustáv Husák vrátil z Moskvy. Na Deň rozhlasu a televízie sme dostali zlaté perá. Potom po nás chodil džíp, ktorý nás vozil na miestne eštébé cez štvoro zamrežovaných dverí. Mali nahraté všetko, čo sme vysielali. A nasledovali dookola previerkové komisie a vypočúvania. A následne nás tí istí, čo nás do strany „prijali“, aj z nej vylúčili. Mohol som byť iba nejaká figúra na javisku, ale žiadne recitály či väčšie roly. Tak som sa zbalil a šiel som do Bratislavy. Po polroku som nakrútil v televízii Petöfiho revolučnú poéziu. Keď to odvysielali, súdruhovia prišli za šéfom martinského divadla Štefanom Halásom, vraj kto to Mistríkovi dovolil. Ani si nevšimli, že som v tom divadle už nebol zamestnaný. Potom si to odskákali dcéry, so samými jednotkami nemohli ísť na vysoké školy, nemali vhodný kádrový profil.

img-20220623-wa0012.jpg

Foto: 
Archív Ján Mistrík

Nájdu sa ľudia, ktorí na toto obdobie našich dejín spomínajú optimisticky.

Keď sú ľudia starí, tak všetko z mladosti je pre nich krásne, nech bolo okolo toho čokoľvek. 

Váš starší brat, vynikajúci herec Ivan Mistrík, mal ešte pohnutejší osud. Od jeho samovraždy uplynulo štyridsať rokov. Teda pol vášho života ste mali brata a pol ho nemáte. 

Áno, mal som štyridsať rokov, keď Ivan zomrel. Brat nevidel iné východisko, on keď bol do nejakej ženy zamilovaný, dal tomu všetko. Tým žil úplne naplno. Jemu sa na túto tému nedalo povedať nič, nepočúval nikoho. Bol to veľmi citlivý a vnímavý chlap. Prvá žena mu zomrela na dovolenke v Juhoslávii. Sedeli okolo stola, hrali karty a zrazu padla zo stoličky a už sa neprebrala. Následok mozgovej príhody, ešte dva dni bola v umelom spánku v Pule a odišla. Aj to ho odrovnalo. Zostal sám s dvomi synmi. Starší syn mal vtedy šestnásť rokov a mladší trinásť. Po dvoch rokoch ho oblblaMarika Klesniaková, ktorá učila chlapcov angličtinu, a tá ho psychicky zničila. Ivanov syn zomrel na infarkt, keď mal tridsaťtri rokov. Spoločný syn Mariky a Ivana, Janko, žije v USA, rozhodol sa tam zostať. Ivan to odštartoval a v priebehu troch rokov mi postupne zomrela časť rodiny. Pol roka po ňom zomrel otec, o tri roky mama a následne brat. Bohužiaľ, aj také situácie život prináša.

- - Inzercia - -