Dnes je utorok, 09.august 2022, meniny má: Ľubomíra
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh Slovenky v Belgicku: Skutočná láska? Vedieť milovať aj odlišnosti

júl 01, 2022 - 07:00
Slovenka žijúca v Belgicku Michaela Ray de Witters nám cez svoj príbeh priblížila spolužitie s Belgičanom Koenom. Okrem manželstva stihla v krajine piva a čokolády napísať aj úspešnú detskú knihu Som skvelé dieťa – 7 pilierov detského sebavedomia. Pomocou knihy reaguje aj na aktuálnu situáciu ukrajinských utečencov.
Foto: 
Archív Michaela Witters

Šikovná Slovenka Michaela mala vždy potrebu naučiť sa cudzí jazyk, vidieť svet a aj si dobre zarobiť. „Vyrastali sme v skromných pomeroch, na Slovensku v tom čase, pred dvadsiatimi rokmi, veľa príležitostí nebolo. A tak som sa vybrala do USA, vďaka tomu som spoznala iné kultúry a otvorili sa mi obzory. Tam vznikla v mojej hlave aj myšlienka, že nie všetko, čo sme v detstve počúvali, musí skutočne tak aj byť. Mám na mysli rôzne presvedčenia, čo je dobré a čo zlé a ako ľudia lipnú na svojich tradíciách, ktoré sú z globálneho pohľadu iracionálne. Napríklad, že Indovia nemôžu jesť kravské mäso, Židia nesmú miešať mäso s mliekom, atď. Myslím, že už niekedy v tom období sa  zrodil v hlave nápad o mojej budúcej knihe, len som si to ešte naplno neuvedomovala,“ hovorí Michaela. Naproti tomu, jej manžel Koen doteraz žije na tej istej ulici v malej dedine, kde sa aj narodil. Belgičania nezažili komunizmus, znárodnenie, a tak aj príslušníci bežnej strednej triedy mali všetkého dostatok. Motiváciu ísť do zahraničia a zarábať si manuálnou prácou teda pochopiteľne nikdy nemal. Nezažil, aké ťažké je začať svoj život v inej krajine, koľko úsilia stojí vytvoriť si sieť kontaktov, naučiť sa nový jazyk. „Na jednej strane je otvorený inakosti, pracuje aj so zahraničnými kolegami, ale na miestnych tradíciách veľmi lipne. Napríklad, keď chceli zrušiť miestneho čierneho Petra, ktorý chodí spolu s Mikulášom (kvôli domnelému rasizmu), tak bol veľmi proti tomu,“ pokračuje Michaela. Nechápe ani miestne ponímanie kresťanskej viery. „Belgičania sú kultúrou kresťania, ale vôbec nie vierou. Do kostola chodí veľmi málo ľudí a väčšina ani neverí v Boha, ale dodržiavajú kresťanské tradície, napríklad prvé sväté prijímanie, pod zámienkou, aby dieťa malo oslavu a dostalo darčeky. Pre mňa je pokrytecké neveriť v Boha, ale ísť na birmovku s vidinou, že dieťa dostane od rodiny niekoľko sto eur ako darček,“ sklamane opisuje Michaela. Kriticky hodnotí aj systém detských krúžkov. Bežne sa začínajú až od 17:30, teda v čase večere, a niektoré trvajú až do 22:00 hod. večer (pre trinásťročné dieťa). Pritom popoludní deti nemajú žiadne krúžky, hoci by mohli hneď zo školy ísť na nejaký krúžok. S tým súvisí aj nutnosť deti všade rozvážať, keďže rodičia nechcú, aby sa vracali samy po tme. „Manžel má okrem našej trojročnej dcéry ešte tri staršie deti z predošlého manželstva. Čiže, keď má každé dieťa 3 – 4 krúžky za týždeň, to je pri štyroch deťoch nutnosť dvanásťkrát niekoho niekam zaviezť. Z rodičov sú napokon len taxikári, čo nemajú skoro žiadne spoločenské aktivity ani záľuby. Dovolím si dokonca tvrdiť, že tento systém spôsobuje rozpad rodín, neustále sa len naháňajú,“ kriticky hodnotí Michaela.

michaela_book-13.jpg

Foto: 
Archív Michaela Witters

Prečo teda rodičia nezvolia iný systém fungovania? „Mnohí nechcú znížiť počet krúžkov, pretože tým ukazujú svetu, čo všetko svojim deťom doprajú. Je tu až 60-percentná rozvodovosť a jedným z dôvodov je, že rodičia sa ustavične naháňajú. Prevažuje silná tendencia záujmov jednotlivca a nie rodiny. Mamy sú od troch mesiacov po narodení dieťaťa späť v práci, krúžkami často dokazujú svoju lásku – čo všetko deťom dopriali. Môj manžel to považuje za normálne, lebo nevie, že to môže byť aj inak. Ja ako dieťa som tiež mala trikrát za týždeň krúžok, ale šla som tam sama popoludní a o šiestej večer sme už boli všetci spolu doma,“ porovnáva rôzne spôsoby výchovy Michaela. Prípadné nezhody vo výchove detí s manželom riešia kompromisom: „Ja mám tendenciu ich učiť samostatnosti, zatiaľ čo on má prístup všetko robiť za ne. Ešte stále češe desaťročnú dcéru, hoci ja som ju pred tromi rokmi naučila, ako si učesať vlasy. Podobne je to s pomocou v domácnosti. Keď som deti učila, ako si uvariť vajce alebo dať riad do umývačky, zdalo sa mu, že to je priskoro a dával mi za príklad, že iné belgické deti nevedia uvariť vodu na špagety ani ako dvanásťročné.“

Pesimizmus z východného bloku

Zoznámenie Michaely a Koena sprevádzala vtipná príhoda. „Keď mi prvýkrát povedal po flámsky dobré ráno, až som sa začervenala, lebo v ich jazyku to znie ako ,chuje morgen´, spomína so smiechom Michaela. V súčasnosti na manželovi doceňuje jeho povahu či to, že jej pomáha v domácnosti. „Má veľmi pozitívnu optiku do budúcnosti, myslím, že je to jeho osobná, ale zároveň aj kultúrna črta. Tam, kde mám ja tendenciu obávať sa, či budeme mať niečoho dosť, aká bude budúcnosť a podobne, on plánuje, že si kúpi auto Tesla a ako sa mu bude úžasne dariť. On tým žije a teší sa, ako keby to už bolo a to mu pomáha vytrvalo pracovať na jeho cieľoch. Mám taký dojem, že ľudia z krajín bývalého východného bloku sú viac ustráchaní a pesimistickejší.“ 

img_1185.jpg

Foto: 
Archív Michaela Witters

Základy detského sebavedomia

K takým ženám Michaela určite nepatrí. Pracuje ako koučka a venuje sa ženám, ktoré sú dlhodobo bez partnera, hoci majú záujem o vzťah.  Sprevádza ich v príprave na vzťah, v odblokovaní mentálnych prekážok a vzorcov správania, ktoré im doteraz bránili stretnúť partnera, po ktorom túžia. Odkiaľ teda prišla inšpirácia napísať knihu o detskom sebavedomí, v ktorej zhrnula sedem najčastejších oblastí, kde vznikajú zranenia z detstva? „Pri koučingu používam aj metódu, ktorá by sa dala prirovnať k regresnej terapii. Všimla som si, že typy mentálnych blokov sa často opakujú a ich pôvod pramení v podobných situáciách z detstva. Keď sme s klientkami robili regresnú terapiu ich detských zranení, tak mi samy povedali, čo im v tých situáciách chýbalo od rodičov a čo by boli potrebovali. Problémy s nízkym sebavedomím sa začínajú v detstve a tieto vzorce si odovzdávame z generácie na generáciu. Cez príbeh rodiny Zajkovcov chcem týmto problémom predchádzať,“ hovorí Michaela. Kniha má dokonca aj verziu pre adoptované deti, sústreďuje sa špeciálne na témy, ktoré sa dotýkajú ich srdiečka.Tá je určená pre rodiny, ktoré nemohli mať dieťa, respektíve nemohli už mať druhé dieťa a rozhodli sa adoptovať si bábätko alebo malé dieťa. Spoločné čítanie s rodičom podľa nej pomáha adoptovanému dieťaťu zodpovedať otázky ohľadom jeho identity, aby sa cítilo prijaté, ľúbené a v bezpečí. Kniha reaguje aj na aktuálnu situáciu ukrajinských utečencov.

Dovolenka na Slovensku

Na letnú dovolenku sa rodina chystá prísť na Slovensko. Všetci sa na ňu tešia. „Koenovi sa u nás páči, že naše ženy sa obliekajú elegantne a dbajú o svoj výzor, zatiaľ čo v Belgicku dbajú viac na kariéru. Deti sa veľmi tešia na pobyt u babičky na Záhorí, kde si budú robiť ohník, opekať špekačky a kŕmiť zvieratká. A obaja sa nevieme dočkať zemiakového šalátu, smotanovej torty a pečenej morky,“ prezrádza Michaela najbližšie plány.

 

- - Inzercia - -