Dnes je utorok, 09.august 2022, meniny má: Ľubomíra
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Maja Velšicová: Budem hrať a spievať pokiaľ vládzem

júl 16, 2022 - 08:00
Speváčka Maja Velšicová má stále dostatok energie, aj na rozdávanie. Teší sa z letných dní a z práce a nemieni poľaviť.
Foto: 

Spievate snáď odjakživa a veľmi rada. Vaša pieseň Holubienka má vyše dva milióny videní, čo je naozaj veľký úspech na klubovú skladbu.

Áno, spievam vždy a všade kde môžem, aj stále veľa nahrávam. Na kanáli youtube mám deväťdesiat piesní, ktoré som nahrala a napísala. Ľuďom sa páčia moje piesne najmä kvôli textom, tak sa teším, že to stále funguje. Dostávam stále pozitívnu spätnú väzbu a aj ona ma motivuje ďalej pracovať. Sama si píšem texty a hudbu píše Peter Kliment, text Holubienky má na svedomí Jiří Zmožek, ale za ostatné som zodpovedná ja. A mám výborných muzikantov s ktorými som na jednej vlne. Naše piesne považujem za krásne tým, akú radosť ľuďom prinášajú. 

O žiadnom pasívnom dôchodku sa pri vás nedá hovoriť.

Tak to v žiadnom prípade, teraz sme sa stretli po tlačovej konferencii k seriálu Šťastná rybka, kde som hrala a odtiaľto utekám na natáčanie nahrávok do televízie Šláger, ktorá pokrýva Česko aj Slovensko. Začína sa vysielať o 20:20 hod až do polnoci, takže to nie je nič jednoduché, udržať pozornosť diváka celý večer. Zatiaľ sa nám to Chvalabohu darí. Využívam aj každú hereckú príležitosť, pokiaľ vládzem budem hrať a spievať. Ľady sa pomaly prelamujú a už aj nám sa dostáva dostatok vážnosti a úcty, myslím ako spevákom a hercom. Moje publikum tvorí polovica návštevníkov zo Slovenska a druhá polovica z Čiech. 

Ste známa tým, že hráte iba vlastné piesne, žiadne cover verzie u vás nenájdeme.

Áno, spievam ľuďom do uška to, čo chcú. Počúvam napríklad reláciu Hráme na želanie, kde sa inšpirujem čo by ľudia chceli v pesničkách najviac počuť, myslím, že sa mi to darí odhadnúť, tak po tejto stránke som úplne spokojná (úsmev). 

Za posledný rok vás diváci mohli vidieť aj v divadle, na Novej scéne v predstavení Najstaršie remeslo. 

Premiéru sme mali v roku 2014 a ešte stále sme to tento rok hrali. Boli diváci, ktorí predstavenie videli viac ako desať krát, to sú krásne momenty v živote umelca. Je to výborne napísaná hra od  americkej dramatičky, nositeľky Pulitzerovej ceny Pauly Vogel. Ide o novú tému, predsa len sa v našich končinách o kurtizánach často nehovorilo. Hrala som to spolu so Zuzanou Kocúrikovou, Milkou Zimkovou, Evou Máriou Chalupovou, Elenou Kucharíkovou, Idou Rapaičovou, Oľgou Zöllnerovou, Oľgou Šalagovou, Evou Landlovou a Libušou Trutzovou. Režíroval ju Ľubomír Paulovič.  Ľudí sme preniesli do inej atmosféry a vnímali sme, ako to s nami prežívajú, ako s nami plačú, ako to prežívajú. Momentálne sa to žiaľ neplánuje hrať ďalej, pretože nastalo obdobie muzikálov. 

Jedná sa zrejme o prirodzenú obmenu repertoáru.

Mladí nás valcujú, ale to je v poriadku, aj my sme kedysi valcovali starších. Je to prirodzená výmena. Najlepšie to vyjadrím slovami: múdrosť zdražela a plytkosť zlacnela. Ale aby to nevyznelo, že im nedoprajem, práve naopak, mladým kolegyniam doprajem krásu aj úspech, nech si to užijú plnými dúškami.

V súkromí sa ako máte?

Ďakujem za každé ráno. Som zdravá primerane veku, situácií, nie veľmi priaznivej atmosfére, ktorá nás obklopuje. My seniori ťažko prežívame vojnu na Ukrajine, predtým pandémiu.. Náročne sa mi chodí spať, ráno vstáva, bolo veru už aj veselšie. Každá matka vo vojne niekoho stráca, a to viem precítiť. Mala som veľký žiaľ, keď som stratila môjho syna Borisa, mal len päťdesiatsedem rokov a dostal v USA infarkt. A v tejto vojne stráca denne tisíce matiek svoje deti, pre nás sú to len znejúce čísla a pre nich ľudské bytosti, ich vlastné deti. Žiaľ sa prenáša a nepozná hranice. Pociťujem rovnaký žiaľ s každou ukrajinskou matkou. Veľmi ťažko sa to zvláda, niektoré správy preskakujem.

Vy ste ešte k tomu z generácie čo si vojnu pamätáte oveľa viac než my mladší.

Áno, vy ste si žili v takej „konzervičke pohody“ a zrazu bum, prišiel šok. Nech bolo ako bolo, nemali sme veľa, všetci rovnako málo, ale aspoň nebolo toľko závisti. Každá doba prináša niečo dobré, aj zlé. 

A načo sa najbližšie tešíte?

Na všetko čo je pozitívne. Snažím sa to prijímať cez seba. Keď si sadnem ráno o šiestej na lavičku, vzduch je úplne čistý a svieži, z toho sa teším, to je to, čo milujem. Vtedy neľutujem vstať o šiestej. Tak isto aj večer, v pokročilom veku má človek úplne iné hodnoty. Uvedomuje si mnohé veci, ktoré si predtým ani nevšimol. Narodíte sa plná elánu a očakávania a pomaly, ale iste sa hodnoty menia. Aj my sme mali krásne postavičky, vlasy, všetko ako má byť a tak to rýchlo ubehlo, človek si to aj ťažko uvedomí. Niektorí až ex post. Preto sa pozerám s obdivom na mladé herečky a doprajem im to, nech si užijú to krásne obdobie mladosti, je veľmi krátke. A je určite najkrajšie. Teraz už nevidím dobre, nepočujem perfektne, s tým sa nevyrovnáva jednoducho. 

Ako herečka ste v mladosti absolvovala množstvo zájazdov.

Poznalo ma celé Slovensko, ale nie televízia. Časom som si uvedomila jej dôležitosť. Tak som začala presviedčať režisérov, že som dobrá herečka. 

Kde najradšej trávite čas?

Najlepšie mi je doma v Bratislave. Mám kúsok záhradky, kus terasy a malý bazén. Som tam úplne spokojná. A v tomto veku mi už slnko neprospieva. Predtým som chodila často do Dubaja, v Juhoslávií som bola asi tridsaťpäť krát. Teraz už nepociťujem túžbu cestovať. Stretávam sa s kamarátkami, včera som bola na narodeninovej oslave s Evou Landlovou, toľko nehy sa ešte nachádza v jej tvári, až ma to dojalo. A cezo mňa tie pekné emócie idú aj do publika, veľmi rada sa o ne podelím. 

- - Inzercia - -