Dnes je utorok, 09.august 2022, meniny má: Ľubomíra
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

MUDr Ľubomíra Izáková: "Chceli by sme mať všetko nalinajkované, ale duša tak nefunguje"

júl 25, 2022 - 08:55
Otázka duševného zdravia sa v poslednej dobe stáva čoraz naliehavejšou. Ľudia strácajú pomyselné istoty a potrebujú nájsť v sebe harmóniu. V rozhovore s doc. MUDr. Ľubomírou Izákovou sa dozviete, ako sa o svoju dušu čo najlepšie postarať a čomu sa treba vyvarovať.
Foto: 
Archív Ľubomíra Izáková

Po príchode do nemocnice na psychiatrické oddelenie nemá človek skľučujúci pocit len zo seba, ale aj z toho, v akom stave sa nemocnica nachádza. Ošarpané steny, zanedbané okolie a nedostatok kvalifikovaného personálu. V akej miere štát dopomáha k duševnému zdraviu svojho obyvateľstva?

O štátnu podporu neustále bojujeme. Áno, naša budova vyzerá veľa rokov rovnako, a potom sa čudujeme, že ľudia nie sú motivovaní prísť k nám pracovať. Nedávno sme však mali Slovenský psychiatrický zjazd a pred ním stretnutie so Svetovou a Európskou psychiatrickou spoločnosťou. Prišli k nám do štátnej nemocnice v Bratislave a do Pezinka. Naša psychiatria je integrovaná do všeobecnej nemocnice, čo napríklad kolega z Rakúska obdivoval, keďže oni to tak nemajú, doslova o to bojujú. Zahraniční kolegovia mi pri návšteve prezradili, že všetci vedia, ako by malo dokonalé pracovisko vyzerať, no aj tak v ňom ani jeden nepracuje. Takže sme všetci na jednej lodi v boji o to, aby to prostredie bolo lepšie.

Navštívili ste počas svojej kariéry pracovisko, kde ste zatúžili pracovať?

Všade je niečo pozitívne aj negatívne. V Španielsku som obdivovala, ako majú vytvorené pracovné tímy, no na druhej strane, keď nemajú tím na konkrétnu pacientovu chorobu, kto sa ho ujme? My napríklad máme fajčiareň, ktorá je pacientmi často využívaná, pretože ľudia s psychickými chorobami sú náchylní viac fajčiť. U nich majú naopak zákaz fajčenia a zdravotná poisťovňa im kompletne prepláca náhrady za fajčenie. Pán profesor, ktorý kliniku vedie, mi však prezradil, že 95 % pacientov sa k fajčeniu opäť vracia, čiže to nemá liečebný význam. Čo u nich zase chválim, bola elektrokonvulzívna liečba, ktorá sa dá robiť ambulantne a pacient nemusí byť kvôli nej hospitalizovaný. Vo Francúzsku veľmi dbajú na psychosociálnu rehabilitáciu, to sa mi páči, že si na konci liečby všímajú kompletné uzdravenie pacienta. V Poľsku majú všade kamerový systém, pacienti majú preto na oddeleniach voľnejší režim. V Maďarsku sú zase viac orientovaní na psychoterapiu v kombinácií s biologickou liečbou. A obdivujem aj jednotku matka + dieťa pre popôrodné stavy. Neoddelia dieťa od matky, hoci je mamina v psychickej nepohode, niekedy až závažnej duševnej poruche, dovolia im pobyt spolu. Láska a cit liečia, to je jasné (úsmev). 

Čo by ste radi zrealizovali v našich podmienkach? Máte nejaký pracovný sen?

Vybudovať komunitnú psychiatrickú starostlivosť na doliečovanie, resp. prepojenie ambulantnej a ústavnej liečby. Zameranie sa na to, aby pacient fungoval v prirodzenom prostredí aj po prekonaní duševnej poruchy, alebo s ňou. Predstava, že vás v nemocnici opravia ako v autoservise a vrátia vás naspäť vyliečeného, fungujúceho a zapájajúceho sa do života, je nereálna. A výborný by bol aj terénny mobilný tím, ktorý za pacientom vycestuje. Česi majú centrá duševného zdravia, kde takéto komunitné tímy majú a veľmi si to pochvaľujú. 

Pacienti si veľmi pochvaľujú psychiatrické stacionáre. Tie sú prítomné aj vo vašej nemocnici. Stále ich je však nedostatok, pričom im veľmi pomáhajú.

Na Slovensku máme okolo 20 psychiatrických stacionárov v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach, Liptovskom Mikuláši, Trenčíne, ale aj v iných mestách. V mnohých oblastiach Slovenska však chýbajú. Tento nedostatok je potrebné systémovo riešiť. Je to, žiaľ, otázka financií a podmienka poisťovní. Treba ich určite viac. Pacient do psychiatrického stacionára prichádza z domu, nemôže ho mať príliš ďaleko. Čo by sme však my chceli dosiahnuť, je aj iná schéma. Momentálne je podmienkou navštevovať stacionár každý deň minimálne na šesť hodín, ale nie každý to zvládne. Sú ľudia, pre ktorých je takýto režim prináročný, ale prospelo by im, ak by mohli chodiť dva či trikrát do týždňa. Ak by sa ich stav zlepšil, možno by postupne získali viac síl a chodili by častejšie. Časom by sa vypracovali až natoľko, že by chodili k ambulantnému psychiatrovi. Cieľom komunitného terénneho tímu je vyšliapať cestičku spolu s pacientom a postupne ho naučiť začleniť sa naspäť do života. 

img_4490.jpg

Foto: 
Archív Ľubomíra Izáková

Aké posuny nastali za posledné roky v psychiatrii?

Príčiny mnohých duševných porúch zatiaľ nie sú známe. Výskumy neurovied napredujú, ale zdá sa, že nenájdeme jeden gén alebo konkrétny dôvod zodpovedný za spustenie choroby. Je to súhra viacerých príčin. Progres nastal v liečebných možnostiach, väčší dôraz sa dáva na doliečovanie a rehabilitáciu. Nielen odstrániť akútne problémy pacienta, ale ho aj doliečiť, nech je čo najviac funkčný a samostatný. Aby mal vôľu a chuť žiť kvalitne a plnohodnotne. Nedávno sme mali na Slovensku návštevu, pána profesora Normana Sartoriusa,niekdajšieho prezidenta svetovej a európskej psychiatrickej spoločnosti. Dlho viedol sekciu duševného zdravia v Svetovej zdravotníckej organizácii (WHO). Je to človek s veľkým nadhľadom a apeloval na nás, aby sme si dali pozor na to, že pacienta treba analyzovať celostne. Psychiater by mal ovládať kompletné spektrum psychických porúch a človeka vnímať so všetkým, čo mu jeho život prináša. Aj v antidepresívach sme pokročili, kedysi boli kvôli depresii dlhé hospitalizácie a pacienti brali lieky, ktoré museli kvôli nežiaducim účinkom po čase vysadzovať. Zvyšovalo sa riziko návratu ochorenia. Teraz ich môžu užívať doživotne, bez obáv, že si ubližujú. Sú už bezpečné a ide to vpred.

Nakoľko môže byť  psychické ochorenie dedičné, prípadne ako sa má chrániť človek, ktorý ho má v rodine prítomné?

Stopercentné dedičné duševné ochorenie neexistuje. Nehľadáme preto jednu konkrétnu príčinu, ktorá by bola zodpovedná za rozvoj duševnej poruchy. Vieme však, čo pôsobí u rizikových ľudí na to, aby sa u nich duševné ochorenie rozvinulo. Nemali by užívať psychoaktívne látky ako sú alkohol a drogy. Ak sa u nich predispozícia nachádza, tieto látky ju môžu spustiť. Ďalej nezdravý životný štýl, časté zmeny časových a podnebných pásiem a treba si dať pozor aj na stresové životné obdobia, ako sú maturita, rozhodovanie o VŠ, puberta či odchod do dôchodku. To sú náročné situácie samy osebe. Potom sú ľudia s povahou, ktorá ich prirodzene chráni, tí to majú „jednoduchšie“, ale aj takí, ktorých povaha robí zraniteľnejšími. Prevenciou u oboch skupín je zdravý životný štýl a psychohygiena.

Prispieva k duševnej ne/rovnováhe aj rýchlosť doby, v ktorej žijeme?

V súčasnosti sa stane niečo zlé a ľudia chcú byť z toho hneď na druhý deň vonku a zase žiť v pohode. Akoby sme si nedovolili smútiť či potešiť sa, nemáme na to čas a priestor. Sme na seba nároční aj pri pracovnom výkone. Trúfame si na výzvy, na ktoré evidentne nemáme. 

Na školách absentuje akákoľvek zmienka o psychickom zdraví. Učíme sa algoritmy, ale to ako žiť spokojne, deťom nik nevraví. Doma majú mnohokrát príklady nie veľmi šťastných rodičov a potom sa to nabaľuje.

Náš školský systém v tomto úplne zlyháva, pričom by stačilo málo. Občas deťom prijateľnou formou podať to, ako sa dá žiť v harmónii. Idete do škôlky, prvé čo vás učia je umyť si ruky. Večer ide dieťa spať, umyje si zuby. Prevencia na prvom mieste. Ale kto vám kde povie, ako zvládnuť ťažkú životnú situáciu? Aké je dôležité si niekedy poplakať, že je fajn sa s niekým potešiť, vedieť sa odmeniť, prijať pochvalu či ocenenie. Možno by pani učiteľky prevenciu v psychickom zdraví robili, keby im to niekto ukázal, naučil ich to, mnohé to robia iba intuitívne a nemusí to byť správnym spôsobom. Zato detské šampanské na oslavách v škôlke, všade prítomná konzumácia alkoholu na rodinných oslavách po celej krajine, to je bežná vec. 

Zdá sa, že psychické zdravie naďalej spadá do tabuizovanej témy, napriek roku 2022.

Bohužiaľ, áno. Keď sa stane niečo zlé, politici povedia: „To boli blázni.“ Chaos v koalícii nazvú psychiatriou. Prečo z tak dôležitého odboru robíme niečo také? Je moderné tvrdiť, že „máme depku“, pričom mnohokrát ide len o obyčajný prirodzený smútok. Človek, ktorý si prešiel depresiou, vie presne, o čom to je a nedovolil by si taký pojem zľahčovať. Snažíme sa učiť aj zamestnávateľov, čo je duševné zdravie. Aké sú potrebné prestávky na pracovisku, pretože sú v prospech výkonnosti človeka, záujem o kolegov, ako sa majú mimo pracovnej doby a podobne. Každému vyhovuje iná forma psychohygieny. Ľudia, ktorí majú sedavé zamestnanie, sa môžu ísť prejsť a tí, čo celý deň manuálne pracujú, nech radšej idú napríklad do kina alebo na koncert. Pokiaľ máte niečo, čo vás harmonizuje, že cítite, že vám robí dobre, robte to. V súčasnosti sa mi zdá, akoby sme chceli mať všetko nalinajkované a držať sa tých hraníc, ale duša tak nefunguje. Tiež nemožno odovzdať jeden univerzálny návod.

Čo spôsobil sociálny dištanc po pandémií?

Veľmi nám ublížil. Komunikácia je základ a keď sme ju tak dlho nemali, akoby sme teraz nevedeli, ako na to. Chýbali nám dotyky, podania rúk, emócie, ktoré nevidno cez rúško. Najmä deti a mladí ľudia na to veľmi doplatili. Ukazujú to mnohé výskumy u nás aj v zahraničí.

Ako najlepšie preventívne ochránime naše deti pred psychickým trápením?

Byť tu pre nich. To je podľa mňa to najviac, čo im môžeme dať. Rozprávať sa s nimi, zaujímať sa o nich, veľa sa pýtať, nielen ako bolo v škole, ale aj aktívne prijímať odpoveď. Taktiež s nimi zdieľať naše emócie, pozitívne aj negatívne. Keď prídem nahnevaná z práce, tak priznám, že je to tak a vezmem celú rodinu na prechádzku, spoločne sa vyventilovať. Málo spolu sedávame za jedným stolom ako rodina, ľudia si na to nevedia nájsť čas. Škola je dosť náročná na zvládnutie, treba dieťaťu ukázať aj niečo iné v živote, prírodu či umenie. Nie poslať ho so psom von, ale ísť spolu s ním.

No ako udržať seba v relatívnej psychickej pohode, napriek všetkému, čo sa vôkol nás deje? Najprv pandémia, teraz vojna u susedov, zdražovanie...

Je to veľmi náročné a každý by si mal nájsť svoju cestu, ktorá mu pomáha. Neexistuje univerzálny recept. Veľa záleží od vnútorného nastavenia človeka. Keď budeme v psychickej pohode my, tak budú vo väčšej pohode aj ľudia vôkol nás. Spoločnosť trápi množstvo problémov a akoby si ich odvykla medzi sebou zdieľať. Pacientom často hovorím, že ľahký život sa žije ľahko, môžete ho ukazovať a ľudia ho budú obdivovať a trochu aj závidieť, že sa to tak podarilo --, ale kto žije ťažký život dobre, ten je v skutočnosti hodný obdivu a nasledovania. Pre mňa je vzácne učiť sa od tých, ktorí „to ťažké“ zvládajú a brať si od nich príklad aj do svojho života. 

Pokračovanie rozhovoru prinesieme čoskoro

- - Inzercia - -