Dnes je utorok, 09.august 2022, meniny má: Ľubomíra
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Peter Batthyany: "Život vie byť príjemný, keď si ho tak zariadite"

júl 27, 2022 - 10:29
Herec Peter Batthyány našiel spôsob ako byť vnútorne spokojný. Keďže systém nás šetriť nikdy nebude, tvrdí, že je len na každom z nás, ako si to v hlave a v živote nastavíme. Až potom začne naozajstná jazda...
Foto: 
Archív Peter Batthyany

Ste dedom skoro dvojročnej vnučky Viktórie, s láskou sa staráte o ňu aj o svojho psa. Vyžaruje z vás pokoj a harmónia. Je to naozaj tak, alebo je to iba náš prvý dojem?

Dobre to vidíte. Predal som dom pri Veľkom Mederi, veľa času trávim s dcérou Petrou a vnučkou Viki a spolu sa tešíme zo života. Ten vie byť vcelku príjemný, keď si to zariadite (úsmev). 

Ako ste si ho zariadili vy? Dá sa vyhnúť tomu, aby nás pohltila zlá energia z okolia?

Žijeme veľmi rýchlu dobu, až pološialenú. Niekedy mám pocit, akoby sme doslova a do písmena naháňali samých seba. Pochopil som jednu veľmi dôležitú vec, že systém nás nikdy šetriť nebude. Ten chce vidieť vlastné výsledky, čísla a ukazovatele. Ale ja sa pýtam, kde je v tom všetkom ľudskosť - ja ako jedinec? Treba si vytvoriť svoj vlastný vnútorný exil. Nastaviť si život podľa seba, tak ako to vyhovuje mne. Každý má právo povedať si svoj názor, ale nikde nie je napísané, že ho musíme počúvať. Tak je to so všetkým. Naše okolie môže určovať rôzne systémy a parametre, podstatné je však to, čo cítime samy v sebe a podľa toho sa aj nastaviť.

My ľudia si pred seba kladieme rôzne obmedzenia, napríklad v tom, čo všetko si myslíme, že potrebujeme...

Nikdy nebude mať každý všetko. Niekto má viac peňazí, no nemá lásku. Niekto má šťastnú rodinu, ale nemá majetok. Treba vychádzať zo svojho vnútra. A pochopiť, že závisť šťastným nikoho nespraví. Treba rozmýšľať, čo môžem spraviť sám pre seba. To znamená, že keď som unavený, tak si sadnem a oddýchnem si, pretože to v tom momente potrebujem. Ak si tento systém zaužívame, bude sa nám všetkým žiť oveľa lepšie. A spoločnosťou to bude musieť byť akceptovateľné. Mne to príde ako naháňanie si vlastného chvosta. Dnes si vyriešim tento problém, potom ďalší a ďalší, až zistím, že sa stále nabaľujú a jedného dňa ma trafí šľak. Potom sa naskytne otázka, kedy ten človek vlastne skutočne žil? Tak, aby to stálo zato... 

Medzi negatívne vlastnosti našej mentality patrí aj to, ako krásne dokážeme naše vlastné problémy zvaľovať na iných. Za naše nešťastie častokrát „môže“ šéf, suseda či manželka...

To je krásny príklad toho, aké je potrebné začať žiť vo svojom exile. Počúvať svoje vlastné vnútorné ja a snažiť sa spraviť maximum, aby bolo spokojné. Či sa stane to či ono, za všetko si môžem iba ja sám. Ak stretnem neférovú osobu, dám jej šancu a ona ma podrazí, tak už viem, že nabudúce jej ju viac nedám. Aj to sú učitelia na ceste našich životov. 

Kde a s kým sa chystáte stráviť tohoročnú dovolenku?

Ideme na Kanárske ostrovy, konkrétne do Lanzarote, kde býva môj bratranec a mám to tam veľmi rád. Je to krásne miesto plné pokoja. Keď som tam prišiel prvýkrát, musel som sa doslova učiť byť pokojnejší. Ostrovania žijú úplne iný spôsob života. Celá spoločnosť funguje na poobednej sieste. Najprv som to považoval za zbytočnosť, ale neskôr som ju pochopil. Slnko vás výrazne vyčerpá a ak si všetci oddýchnu a naberú nový dych, sú potom milší aj na seba. Cítiť z nich energiu a chuť do života. Akoby sa svet na chvíľu zastavil a vy nemáte pocit výčitiek - tých, ktorými nás systém nainfikoval. Ako keby nebolo v poriadku oddychovať. Pre mňa je normálne to, ako žijú oni, nie my toto tu. Po prvom návrate domov som sa obzeral vôkol seba s otvorenými ústami. A potom sa čudujeme, že máme veľmi rozšírené srdcovocievne choroby a ďalšie im podobné. 

Na to všetko ste prišli životnými skúsenosťami alebo vás k tomu niekto viedol?

Moja mama mi vždy vravievala: „Sprav maximum toho, čo môžeš. Ale keď cítiš, že ťa energia ďalej nepúšťa, že robíš najviac ako vieš a nejde to, tak to nechaj tak. Vyrieši sa to aj tak samé.“

Na tú dobu, v ktorej vyrastala, musela mať zrejme veľký nadhľad...

Kedysi bola cukrárkou, potom robila vo fabrike, avšak ako mladá spievala operety v Budapešti. Mala krásneho a ušľachtilého ducha. 

Ste rodený Bratislavčan, vyrastali ste priamo v srdci hlavného mesta. Málokto o vás vie, že ste chceli byť pôvodne zverolekárom.

Áno, vyrastal som na Dunajskej ulici, väčšinu svojho života som prežil v centre mesta. Pamätám si Bratislavu ako vyzerala, keď som bol dieťa. Odjakživa som inklinoval k zvieratám a mojim snom bolo ísť do Afriky zachraňovať ich a venovať sa ochrane levov či divej zvery. Čiastočne sa mi to splnilo, keď som sa na škole venoval dostihovému športu. Keby som chcel, ešte stále by som mohol učiť ľudí, ako jazdiť na koňoch a stať sa džokejom. Nuž, začalo ma to viac ťahať k umeniu.

Viackrát som vás počula hovoriť, že je nutné byť na svoje korene hrdý a vážiť si odkiaľ pochádzame.

Od detstva som bol človekom, ktorý zbožňoval našich popredných umelcov a nesmierne som obdivoval majstrov slova a prejavu. Mám však pocit, že v období Československa sme boli najviac „slovenskí“, akí sme boli kedykoľvek predtým aj potom. Ľudia v kultúre vtedy pracovali s neuveriteľnou pokorou. Každý Slovák by ich mal poznať. Napríklad Jozef Kroner v Obchode na korze alebo Tisícročná včela.  Veď to sú doslova skvosty kinematografie. Do dnešného dňa si z času na čas musím tie výborné slovenské filmy pozrieť. Je to potrava pre moju dušu. Vyrastal som na týchto silných osobnostiach. Vtedajšia spoločnosť ma v podstate vychovávala a učila ma byť lepším človekom. Naši úspešní ľudia musia častokrát pracovať zo zahraničia, to mi nejde už dlho do hlavy, ako je toto možné. Každý, kto robí pre spoločnosť niečo dobré, by mal byť ohodnotený adekvátnym uznaním. V poslednom čase si pestujeme taký zvláštny zvyk, že nechceme mať žiadny kult osobnosti a nechceme si nič vážiť či pripúšťať. Úprimne tomuto prístupu nerozumiem. Zažil som časy, keď nám spomínaní velikáni veľa odovzdali. Všetci mali vytvorenú svoju vnútornú „bublinu“ a z nej vyžarovali obrovskú silu. Žiaru pozitívneho, krásneho a hlavne nášho - slovenského.  

Máte dokonca aj aristokratický pôvod. Okolo roku 1800 žil istý gróf Lajos Batthyány, ktorý sa vo väzení neúspešne pokúsil o samovraždu. Napokon bol odsúdený na trest smrti a v roku 1849 ho zastrelili popravčou čatou. 

Áno pokúsil, manželka mu podsunula nôž, pretože v tej dobe bolo hanbou, byť verejne zabitý. V histórii Batthyányovci zohrávali veľkú úlohu, arcibiskup Batthyány dal postaviť Primaciálny palác pre Máriu Teréziu. Bol totiž jej veľkým obdivovateľom. 

Ako sa momentálne pracovne realizujete?

Pandémia mi veru dala zabrať, pracovne aj finančne. Tak som vďaka dobrým ľuďom vstúpil do zmysluplného projektu. Stal som sa ambasádorom jedného mäsiarstva a robím mu reklamu. Podporujem jeho slovenské produkty. Hovädzí dobytok a ošípané, ktoré spracovávajú sú z našej krajiny a rovnako ich aj predávajú na Slovensku, čo považujem za nesmierne úžasnú myšlienku. Mali by sme byť sebestační a vychádzať z toho, čo si dopestujeme a čo si vyrobíme, teda čo je naše. A to aj konzumovať. Potešilo ma, že oslovili práve mňa a môžem týmto spôsobom i ja pomáhať ďalej. Vedieť sa podeliť je dôležité. Teraz dokonca začali vyrábať Segedín tety Margit v pohári. Je veľmi chutný, bez konzervačných látok a má aj výživovú hodnotu. Chlapi, ktorí žijú sami si určite prídu na svoje. A nielen oni.

Po dvoch rozvodoch ste momentálne slobodný a plnohodnotne si užívate čas s vnučkou Viktóriou. Konflikty s prvorodenou dcérou Petrou sú, zdá sa, zažehnané...

V januári mala vnučka dva roky a som nesmierne rád, že mám tak inteligentnú a dobrú dcéru. Vôbec mi nevadí, že si Petra stojí za svojim názorom, síce, nie vždy je správny. Vidím a cítim, že je dosť múdra na to, aby veľa vecí pochopila, ale to je otázka času, kým všetci postupne porozumieme tomu, čomu máme. Petra je úžasná mama, máme sa veľmi radi a je veľmi dobrý človek. Rolu deda si užívam, byť otcom znamená neustále naháňanie sa za tým, aby rodinka mala všetko, čo potrebuje. Toto je už o niečom úplne inom. Všetkým mamám, otcom a rodinám držím palce, aby sa nedali znechutiť náročnými chvíľami, nech si vážia, že majú jeden druhého a svoju vlastnú rodinu, ktorá je veľmi podstatná. Akonáhle príde k jej rozpadu, je to obrovský „garamból“. Ja obe svoje deti veľmi ľúbim a vážim si ich. Matúša, aj Petru.

Viete, o čom hovoríte, máte to už za sebou (úsmev).

Presne tak. Prešiel som si veľmi náročným obdobím. Vrchol bol, keď moja mama dostala rakovinu, z ktorej sa vyliečila a o veľmi krátky čas na to dostala porážku. Rok aj šesť mesiacov som sa musel pomaly pozerať na to, ako odchádza z tohto sveta. Kto to nezažil, nepochopí. Bolo toho na mňa asi priveľa. Tak som odišiel bývať do spomínaného Veľkého Medera, počúvať svoje myšlienky, ktoré kričali a vrešťali a cítil som silnú potrebu upratať si svoj život. Nebolo to vôbec jednoduché. Ale čo vás nezabije, to vás posilní.

V deň vydania nášho rozhovoru máte narodeniny, čo si prajete?

Aby boli ľudia na seba dobrí a zdravie všetkým. 

 

- - Inzercia - -