Dnes je utorok, 09.august 2022, meniny má: Ľubomíra
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Prasiatka prinášajú šťastie

júl 29, 2022 - 07:30
Keď som túto vetu počula pred päťdesiatimi rokmi, v deň mojej svadby, pod závojom sa mi zježil slávnostný účes. Prisahala som si, že sa v živote už žiadne prasa nemôže objaviť v mojej blízkosti. Dnes je to inak.
Foto: 
shutterstock

Prasiatkam som nielen odpustila, ale im aj za veľa vďačím. Keď sledujem, ako sa už polovica mojich vrstovníčok, kamarátok rozviedla, verím, že mi skutočne priniesli šťastie, napriek spôsobenej traume. Dokonca, keď sme nedávno s manželom oslavovali zlatú svadbu, jedno také ružové, porcelánové malo na sviatočne prestretom stole čestné miesto a tešilo sa pozornosti vnúčat. Na spýtavé pohľady našich detí sme spod zdvihnutého obočia na seba s mužom len žmurkli a porozprávali im príbeh nášho svadobného dňa, v ktorom si prasa nechtiac zahralo veľmi dôležitú úlohu.

Moja „tučná“ svadba

Vydávala som sa v roku 1971 a kto si na tie roky pamätá, vie, že svadby, zvlášť na dedinách, ničím nepripomínali dnešné moderné svadby. Šaty nám ušila krajčírka od susedov, catering sme nepoznali, napieklo a navarilo sa doma, akurát ponuku domácich zákuskov spestrila produkcia z cukrárne známymi evergreenmi, ako boli a sú likérové špice, laskonky, punčové rezy a podobne.

Tak to bolo aj u nás. Už týždeň pred svadbou sa vypekalo, mama, krstná a teta vykúpili v obchode hádam všetko kakao a maslo a napriek tomu, že bol horúci júl, pár dní pred hostinou zabil otec prasa, aby boli klobásy a rezne. Pohľad do pivnice a špajze hovoril jasnou rečou, že hladný naozaj nikto neostane a stoly sa budú prehýbať pod množstvom dobrôt ,tak ako sa to na ten deň patrí.

Čerešničkou na torte bol demižón dvadsaťročnej slivovice, ktorú starý otec so sprisahaneckým výrazom v tvári vykopal spod jablone, kam ju vraj zakopal v deň, keď som sa narodila a on ju tam uchovával špeciálne pre túto príležitosť. Skrátka, všetko išlo podľa plánu. Až do stredy pred plánovanou svadbou. Volali z kultúrneho domu, že, žiaľ, musia našu objednávku zrušiť, lebo nastala nečakaná havária na potrubí a sálu zatopilo...

Čo teraz? Všetky svadby sa odohrávali práve tam, s inou možnosťou sme ani nerátali. „Spravme hostinu doma,“ ozvala som sa víťazoslávne. „Doma?“ neveriacky na mňa pozrela mama. „Ako chceš do obývačky napratať osemdesiat svadobčanov?“ Dala som sa do trpezlivého vysvetľovania, že nemám na mysli izbu, ale dvor. „Pozri, je tu krásny trávnik a aj kvety kvitnú a rozvoniavajú. To bude krásne ako v americkom filme.“  Mama mi dala za pravdu. Dvor, tak ako iné dedinské, bol rozdelený na dve časti. Prvá patrila trávniku a kvetinovým záhonom, druhá, oddelená dreveným plotom, zvieratám. Tam sme chovali sliepky, kačice, zajace a chliev s vonkajším výbehom tam mali prasce, teraz už len tri, keďže štvrté zmetamorfovalo na rezne a jaternice. O počasie sme sa nebáli, veď predpoveď sľubovala vysoký tlak a slnečno. Otec sa podujal vyrobiť z dosák veľký stôl a lavice pre hostí. 

Človek mieni, búrka mení

Svadba to bola naozaj prekrásna. Pred oltárom a na úrade to prebehlo priam ukážkovo. Mama, krstná a tety plakali a napokon som sa k nim zo solidarity pridala aj ja. Nikto nám nemohol nič vyčítať.

Pobrali sme sa domov na hostinu. Provizórny stôl bol naozaj prekrásne prikrytý bielym obrusom, ktorý sesternice vydekorovali ružami z krepového papiera. Uprostred sa skvela svadobná torta, úplne skvostná, akurát nevesta na nej sa začala akosi nakláňať, keďže pripekalo a maslo zmäklo viac ako malo. Pripili sme si, zjedli slepačiu polievku, dali si rezne a začalo sa tancovať. Muzika hrala, a tak si spočiatku nikto nevšimol, že na belasom nebi sa začínajú kopiť mraky.  A zrazu to prišlo. Z ničoho nič príšerne zahrmelo, blesky sa preháňali ako besné, nastalo krupobitie. Naše prasce sa vydesili na smrť, v panike prevrhli plot a celé od blata vtrhli medzi svadobčanov, ktorí sa utekali schovať pod strechu. A tak im nechali voľné pole pôsobnosti na prestretom stole. Skrátka,  úplný Armagedon. Od zúfalstva som sa rozplakala. „A je po mojej krásnej svadbe,“ šepkala som zrútená v náručí môjho muža Mira. „Ale neboj,“ chlácholil ma. „Svadba sa síce skončila, ale máme pred sebou život a ten bude krásny. Veď, čo nevieš, že prasiatka prinášajú šťastie?“

Nemýlil sa, ako vždy... Len pre úplnosť. Ani svadobná hostina nebola až taká katastrofa. O chvíľu búrka prešla a po nečakanej dramatickej vsuvke sme sa napokon dobre bavili. Svadobné menu bolo síce nepoužiteľné, ale zostala nám slivovica a v špajze dosť koláčov, ktoré sme nestihli dať na stôl. 

A tých nasledujúcich päťdesiat rokov? Harmónia a láska, ktorú nám mnohí závidia. No nie som presvedčená, že za to môžem ďakovať len prasiatkam...

Alica B., Veľký Krtíš

- - Inzercia - -