Dnes je pondelok, 03.október 2022, meniny má: Stela
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Príbeh: Svadobná noc...

august 10, 2022 - 07:30
Manželstvo uzavreté z veľkej lásky dokáže vyniesť človeka až do stratosféry euforického šťastia. „Našťastie“, je tu aj „bonus“ v podobe svokry, ktorá sa vždy postará o to, aby sme zbytočne nelietali v oblakoch a spoľahlivo vie uzemniť každého zamilovaného rojka.
Foto: 
shutterstock

Neviem, ako je to u iných párov, štatistiku som nikdy nerobila, no u mňa to fungovalo a funguje stopercentne už dlhé roky. Moja svokra je skrátka darček, ktorý ma šokoval už pri prvom zoznámení a dodnes ma svojou nevyčerpateľnou kreativitou, neúnavne testujúcou môj koronárny systém a mieru tolerancie, nesklamala. 

Pani Colombová

S Jurajom sme randili už takmer dva roky a naše počiatočné zamilovanie prerástlo do skutočnej lásky, o ktorej sme obaja vedeli, že je to tá pravá, na celý život. Moji rodičia a súrodenci ho dávno poznali, dokonale zapadol aj medzi mojich kamarátov. Rovnako nám bolo jasné, že náš vzťah už nie je kam posunúť, jedine k oltáru. Malo to však jeden háčik. Akosi sa zdráhal predstaviť ma svojej matke. Veľmi často o nej hovoril, ale vyhýbal sa nášmu spoločnému stretnutiu, až sa pre mňa stala čosi ako záhadná pani Colombová.  Vždy keď som mu nenápadne naznačovala, že už by sme sa mali spoznať, mal tisíc výhovoriek, prečo sa to akurát teraz nedá, ale určite nabudúce. Opakovalo sa to toľkokrát, až mi začali vŕtať hlavou rôzne pochybnosti a začala som nahlas uvažovať o jeho skutočných úmysloch. Keď sa už situácia vyhrotila do takej miery, že buď, alebo, súhlasil a na najbližšiu nedeľu ma pozval k nim na obed. Urobil to ale s výrazom odsúdenca, ktorý si práve vypočul rozsudok smrti. Po pár dňoch som pochopila prečo.

Papagáj

V tú nedeľu som si naozaj dala záležať na svojom zovňajšku a už od soboty som si pred zrkadlom nacvičovala akože duchaplné frázy, ktorými som chcela zapôsobiť na svoju budúcu svokru. Všetko bolo zbytočné. To, čo som uvidela a zažila, ma celkom odrovnalo.

Rozžiarená ako júlové slniečko, po boku s úplne zvädnutým snúbencom sme odrazu stáli pred dverami ich bytu. Po zazvonení sa rozleteli dokorán a stála v nich korpulentná pani v akomsi orientálnom brokátovom župane, divoko mávajúca rukami a na pleci jej sedel škriekajúci papagáj, hlučnejší a farebnejší než ona sama. Svoju divokú gestikuláciu, pripomínajúcu zvyk akéhosi neznámeho bojovného kmeňa, vysvetlila tak, že si práve nalakovala nechty a takto si ich suší. 

Kým som sa spamätala, už som sedela v kresle, predo mnou šálka kávy a obrovská krabica fotografií. Vedela som, že kým si ich všetky nepozriem, k obedu sa neposadím. Po päťdesiatom obrázku mi bolo jasné, že aj na ďalších sto bude v hlavnej úlohe zas len ona. Podávala mi ich so samoľúbym komentárom, aká bola krásna, že ju prirovnávali k Sophii Loren a Marylin Monroe zároveň, a túto triádu narcizmu občas prerušila poznámkami typu, že vždy si myslela, že synovia si vyberajú partnerky podľa vzoru svojej matky, ale že jej Juraj zrejme dáva prednosť duševnej kráse, pred tou telesnou, pričom si ma premerala od hlavy po päty súcitným, ale akože chápajúcim pohľadom. Neviem, ako som ten obed absolvovala, ale keď sme asi po troch hodinách vypadli z jej bytu, nezmohla som sa na slovo. Mlčanie prerušil Juraj skormúteným hlasom: „Ale aj tak ma miluješ, však? A vezmeš si ma? Vieš, mama za to nemôže. Zvykneš si. Však? “ Pričom pozeral na mňa takým oddaným pohľadom, až som sa mu hodila do náručia a ubezpečila ho, že nás nemôže predsa nič rozdeliť. 

V dobrom aj v zlom

A bola svadba. Krásna, nezabudnuteľná. V podstate všetko prebiehalo v úplnej pohode, až na to, že Jurajova mama nechápala, prečo ona nie je v centre pozornosti a robila všetko pre to, aby bola. Afektovane sa vykrúcala pred mužskými členmi mojej rodiny, s trilkujúcim hláskom ich sústavne vyzývala, aby hádali, koľko má vlastne rokov, no kým jej stihli odpovedať, podala informáciu, že každý jej tipuje o desať menej. Z času na čas prišla za mnou a sprisahanecky mi oznamovala, ako veľmi zapôsobila na môjho otca, strýka a áno, nevynechala ani bratranca, ktorý práve zmaturoval. Nie, nepichla som ju vidličkou, aj keď mi rukou nebezpečne mykalo. Povzniesla som sa. Bola som predsa šťastná a zamilovaná nevesta. 

Odbila polnoc a starší sa vytratili, zostali len kamaráti v našom veku. Bavili sme sa dobre a rozchádzali až nad ránom. Bolo asi pol štvrtej, keď sme prišli do bytu Jurajovej mamy, kde sme mali stráviť prvú spoločnú noc už ako manželia. Dvere sa však nedali otvoriť, zvnútra bol kľúč. Po chvíli nám otvorila svokra v nočnej košeli a s nátačkami na hlave. S pohľadom boha pomsty výhražne ukázala na hodiny a predniesla, že o takomto čase nám nebude rozťahovať gauč a mám si teda zobrať taxík a ísť domov. Môjho muža vtiahla do bytu, že musí zostať s ňou, lebo sa jej od toho vzruchu priťažilo pri srdci a nevie, či nebude potrebovať sanitku.

Svadobnú noc sme teda strávili každý sám na inom konci mesta, vo svojej detskej izbe. Ale ani toto nás nerozdelilo. Sme spolu už dvadsať rokov, máme krásne dve deti a spoločný byt, v celkom inej mestskej časti. Svokru pravidelne navštevujeme, staráme sa o ňu a na jej maniere som si už zvykla, hoci ma ešte stále má čím prekvapiť. Vždy, keď ma začne vytáčať, a ona to naozaj vie, zatnem zuby a v duchu si opakujem slová klasika: „Nobody is perfect“.  Zatiaľ to funguje.

- - Inzercia - -