Dnes je štvrtok, 06.október 2022, meniny má: Natália
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Jana Nagyová: Výchova a vzdelávanie sú boľavé aspekty našej spoločnosti

august 24, 2022 - 07:00
Rola princeznej Arabely v podaní Jany Nagyovej si podmanila množstvo divákov. Napriek tomu, že si herečka prešla v živote neľahkými obdobiami, zostala večnou optimistkou, ktorá stále verí na zázraky.
Foto: 
Bontonfilm

V roku 1979 si vás režisér Václav Vorlíček vybral do roly princeznej. Arabely. Ako Arabela čaruje v súčasnosti?

 Keby som len trošku mohla čarovať, tak predovšetkým si vyčarujem úľavu a zlepšenie môjho podlomeného  zdravia. Už tri týždne ma trápi kašeľ a taká „klimatizácia“, ktorá fúka všade a z každej strany by som najradšej začarovala za Rumburaka.

Na bratislavskom konzervatóriu ste študovali klavír a spev, zahráte si ešte doma? Ktorí skladatelia patria medzi vašich obľúbených?

 Nemám na čom. Ledaže ak na nervy môjmu manželovi  (smiech). Ale nie, sranda bokom . Klavír doma nemám a noty už tak ľahko z notovej osnovy neprelúskam. Radšej chodím za kultúrou ja. Na operu, na koncerty, na balet alebo “open air” veľkolepé vystúpenia a koncerty. Najbližšie ma čaká koncert “Anna Netrebko & Yusiv Eyvazov” ruská operná diva s manželom, ktorí vystúpia v Koline nad Rýnom  a v novembri sa teším na koncert britského hudobníka  “Sting “. Milujem aj Verdiho a jeho opery, B. Smetanu (napr.  cyklus šiestich symfonických básní) “Má vlast”, A. Vivaldiho a jeho  “Štyri ročné obdobia”, V. Montiho čardáš. Rada si vypočujem koncerty huslistu David Garretta alebo špičkovej nemeckej  virtuozky Anne- Sophie Mutter . Potešenie vyhľadávam i v ľudovkách nielen  našich domácich , ale i Tiroláckych. Roztančení, rozbujareni mladí fešáci v “ Lederhose”  ( v kožených krátkych nohaviciach )... akordeón ma fascinuje a pripomína môjho drahého otca, ktorý na ňom hrával.

Narodili ste sa v Komárne, v čase nášho rozhovoru sa zdržiavate v Nových Zámkoch, máte tam priateľov a známych z mladosti?

 Áno aj. Ale predovšetkým rodinu . Známych a priateľov z mladosti v týchto končinách skoro vôbec. Som dievča z juhu Slovenska a milujem tento kraj. Najteplejšie a najúrodnejšie územie Slovenska. Podunajská nížina sa môže popýšiť malými biotopmi , ktoré je nutné chrániť a uchovať ich. Nájdete tu bohatý výber vtáctva , lesnej zvery, strehúňa škvrnitého ( najväčší pavúk na Slovensku a jeden z najväčších v Európe), kormoránov, bocianov, sladkovodné  ryby.  A potom termálnu vodu, najnovšie v Nesvadoch .

Už dlhé roky žijete v Nemecku. S akými pocitmi sa vraciate na Slovensko?

Vraciam, ale už nie tak často. Po každý krát ma prenasledujú zmiešané pocity. Na jednej strane radosť zo stretnutia blízkych, radosť z práce , na strane druhej pocit úzkosti, keď vidím ako sa “peu à peu “ rozrastá egoizmus a ignorantstvo. Podaktorým Slovákom už chýba i rešpekt a dokonca i empatia. Empatia nie je samozrejmosť a len minimálne percento je v génoch. Súcit s inými dokážeme len vďaka výchove a vzdelávaniu. A toto sú  dva boľavé aspekty našej spoločnosti.                                                                          

S čím ste v Nemecku podnikali?

Teraz si užívam dôchodok. I s milovaným manželom. Kedysi som sa venovala predaju sladkých a ručne maľovaných medovníkov, ale to bola viac menej moja srdečná  záležitosť, láska k ručným prácam. Obdivuhodné  výrobky z dielní  šikovných slovenských žien sú nezaplatiteľné. Mnohé z nich mi prirástli k srdcu a obdivujem ich. Podnikať už nikde nebudem, ale rada si môj penzijný vek osladím filmovaním a prácou , ktorá ma uspokojuje a obohacuje. 

Je niečo, alebo niekto čo vám v Nemecku vyslovene veľmi chýba?

Určite. Taká cimbálovka,  bryndzové pirohy alebo halušky aj so smotanou , “vepřo knedlo zelo”, slovenský a maďarsky jazyk a konverzácia , humor a rodinné veselice z juhozápadného Slovenska, čerstvé a sladučké melóny , spišské párky, debrecinka, detské keksy z detstva ( Horalky ) a hlavne vnúčatá , ktoré žijú v zahraničí . 

Čoskoro vás uvidíme v rozprávke Princ mamáčik od režiséra Jana Budaře. Ten tam okrem režiséra hrá aj hlavnú postavu. Ako sa vám s ním spolupracovalo?

Nemôžem sa sťažovať. Veľmi sympatický, všestranne talentovaný Jan Budař mi ponúkol v spomínanej rozprávke postavu kráľovnej a bol pri zrode môjho návratu na filmové plátno . Bola to pre mňa veľká výzva. Návrat k filmu takmer po 30. rokoch.. Jan je veľmi citlivý, profesionálny umelec , vnímavý, dokonale  pripravený , ľudský , s veľkou dávkou trpezlivosti  a empatie. Rozumeli sme si ako mama a syn.

 Vo filme hráte práve jeho až príliš starostlivú matku. Vidíte sa v nej alebo ste v roli matky úplne odlišná?

Úplne sa v nej vidím. Mám syna. Dnes o niečo mladšieho ako Princ Mamáčik. Ale láska k nemu nebola až natoľko sebecká.  Starala som sa, vychovávala som, ale nechala som deti i žiť. V povedomí, že všade číha i kus nebezpečenstva. Či už na detskom ihrisku, v bazéne , v domácom prostredí alebo v prírode a na ulici .                           

Pred kamery ste sa postavili takmer po tridsiatich rokoch, čo bol dôvodom, že ste na tento film kývli?

Túžba po hraní. Túžba po zmene môjho imidžu. Princezná sa pochováva : Nech žije kráľovná Ľudmila!

Spomínaná rozprávka nie je jediným filmovým projektom na ktorý sa chystáte. Vo filme o krasokorčuliarskej legende Ondrejovi Nepelovi stvárnite aj jeho legendárnu slovenskú trénerku viedenského pôvodu pani Hildu Múdru. Tešíte sa na to?

Veľmi . Aj keď už dnes mnoho ľudí haní tento projekt alebo majú neustále pripomienky, odsudzujú niečo , čo je ešte len v plienkach . Žiaľ, nátura alebo hobby mnohých Slovákov ? Hovorí sa tomu “Závisť “. V mojom veku je takýchto filmových rolí ako šafránu . Pomenej. Toto je moja obrovská šanca vyplniť si detský sen na ľade a za mantinelom. Múdra a zdravo zmýšľajúca vynikajúca trénerka “ teta Hilda” s veľkým srdcom. Kedysi som túžila stať sa krasokorčuliarkou i ja. Ale skončila som len v manželstve s hokejistom a  za tým mantinelom.

Podľa vašich životných krokov mi pripadáte veľmi odvážna, vnímate sa tak aj vy?

Myslíte si to kvôli môjmu životnému štýlu, miere optimizmu a príspevkoch na sociálnych sieťach? Alebo skôr moju odvahu vrátiť sa k profesii , ktorá bola len dočasne prerušená? Ani Dáša Havlová alebo Cameron Diaz nemali problém po dlhých rokov vstúpiť do filmových nebies ….                                                       

Spomínate lásku k športu, venujete sa mu aj aktívne či iba „cez obrazovku“?

Aktívne oddychujem a pasívne športujem pri TV.  Ale nie. Voľný čas rada trávim na golfovom ihrisku, na bicykli, na plavárni, na prechádzke v prírode, v lese, kde doslova tankujem novú čerstvú energiu. Chýba mi. Veľa energie som tu odčerpala a rozdala. Už načase, aby som odcestovala domov. Tu na domácej slovenskej pôde viac menej oddychujem. A vychutnávam slovenskú  kuchyňu.

Máte tri deti. Aké bolo byť matkou v mladom veku a neskôr, okolo štyridsiatky? V čom ste boli vo výchove iná?

Ako mladý človek som vnímala rolu matky prirodzene, jednoducho, bez obáv , bez strachu , bez následkov, bez predsudkov. Ako inak,  pri pomoci oboch rodičov samozrejme. Po 4o tke rodičia už neboli a všetko som robila intuitívne. S  prirodzenou ľahkosťou, trpezlivosťou a najmä s veľkou  empatiou. Láska  k dieťaťu prevýšila všetko a ľudské hodnoty sa posunuli ďalej. Dnes má najmladšia dcéra už 21 rokov.

Nedávno ste vydali najmladšiu dcéru Sophie Emmu, s akými pocitmi ste ju púšťali k oltáru?

Sophie Emma sa sama rozhodla k oltáru a to vo svojich 20. rokoch. Nikto z nás nemohol tušiť , že práve ona, študentka, bude mať potrebu sa vydávať taká mladučká. Ja a manžel sme jej rozhodnutie akceptovali. Viac, ako jej popriať dlhý a šťastný život so ženíchom, spraviť nemôžeme. Je dospelá a vie čo robí. Zodpovedá za svoj život. My sme tu na to, aby sme ju usmerňovali, dávali jej i naďalej rady do života ak treba, podporili ju, ak treba . A to najdôležitejšie. Nikdy neuzatvoriť dieťaťu zadné dvierka. My, rodičia sme im doživotnou  oporou a láskyplným stĺpom. 

Vaša prvá dcéra Jana bojovala s mentálnou anorexiou, čo je žiaľ choroba v súčasnosti veľmi bežná. Čo by ste poradili matkám, ktoré sa boria s podobným problémom v súčasnosti?

Vyhľadať čo najskôr odborného detského lekára, psychológa, psychiatra.  Čím skôr, tým lepšie . Nečakať, neodkladať, nekonzultovať problémy s laikom, neodborníkom  a mnohokrát i neprajníkom. Ľudia, ktorí to nezažili, nemajú šancu vedieť, aká zákerná choroba je mentálna anorexia a bulímia. Hovoríme o  mladom ľudskom živote, ktorý je na tenkom dráte. Tu ide o život a smrť!

 Viac sa dočítate v aktuálnom čísle vašej obľúbenej Slovenky

- - Inzercia - -