Dnes je štvrtok, 06.október 2022, meniny má: Natália
Čas čítania
5 minutes
Zatiaľ prečítané

Dobrý učiteľ nemôže mať mentalitu šprintéra, musí sa nastaviť na maratón

september 05, 2022 - 16:00
Pri príležitosti nového školského roka sme oslovili učiteľov s otázkami ohľadom ich snov, vízií a očakávaní, ktoré ich na postpandemickom začiatku sprevádzajú. Ako prvý nám odpovedal ThLic. Tomáš Filip, PhD. z Gymnázia Sv.Edity Steinovej v Košiciach.
Foto: 
shutterstock

ThLic. Tomáš Filip, PhD. učí na bilingválnom gymnáziu v Košiciach, kde vedie tím humanitných predmetov. Ako dejepisár, občiankár a religionista chce svojich študentov presvedčiť, že história, filozofia či svetové náboženstvá nemusia byť len vyučovacie predmety, ale sú to obzretia dozadu, cez ktoré je dobré pozerať sa aj do budúcnosti. Venuje sa ďalšiemu vzdelávaniu učiteľov, podpore budúcich učiteľov, tvorbe vzdelávacích materiálov, netradičným vyučovacím metódam. Zameriava sa na tému holokaustu v školskom prostredí a je lektorom kritického myslenia a jeho aplikovania do školskej praxe. Spolupracuje s LEAFom, Nadáciou Milana Šimečku, Inštitútom pre aktívne občianstvo a organizáciami, ktoré sa venujú vzdelávaniu a pozitívnej zmene spoločnosti.

Predmety: Dejepis, Religionistika, Kompetencie 21. storočia - kritické myslenie

Dobrý učiteľ nemôže mať mentalitu šprintéra, musí sa nastaviť na maratón.


1.) Máme za sebou ťažké pandemické časy, ktoré otriasli aj štandardným procesom výučby. Čo očakávate od nového školského roka?

Môže sa zdať, že očakávaním by malo byť, aby sa všetko vrátilo do „normálu“ a mohli sme fungovať tak, ako pred pandémiou. Ale to nie sú moje očakávania. Skôr by som si želal, aby nás to posunulo vpred a poučení z minulých rokov sme sa zbavili naratívu, že to robíme/učíme/hodnotíme preto tak, lebo sa to tak robilo doteraz a musíme v tom pokračovať.

Počas pandémie sme boli okolnosťami dotlačení do redukcie obsahu učiva, do hľadania inovatívnych spôsobov učenia a komunikácie, do väčšieho prenášania kompetencií na žiakov a aj do sebavzdelávania. Áno, oslabol sociálny kontakt, sedeli sme doma a zdieľali svoje radosti a starosti len cez obrazovku. No covidová doba nám dala podnet na reštart a intenzívne poukázala na to, že ani v školstve nič nie je nemenné a musí to byť považované za štandard. Otáznik zostal ticho visieť nad „štandardným“ testovaním, hodnotením, prjímačkami, maturitou...

V školstve sme zažili viacero ministerských reforiem alebo aspoň pokusov o reformu. Jedna (ktorou máme skočiť do 21. storočia) sa realizuje práve teraz. Ja skôr dúfam v reformu klímy a nastavenia školy, ktorú má v rukách vedenie a s ktorou sa stotožnia učitelia, lebo im to bude dávať zmysel a budú tomu veriť. Verím v reformu zdola, v zmenu k lepšiemu, ktorá sa udeje v učiteľovi a prinesie ju do triedy k žiakom.

Som za vyučovanie cez súvislosti a prepájanie predmetov, aby sme nevychovávali fachidiotov a ľudí s tunelovým videním. Som za rozumné používanie techniky na všetkých hodinách, nie len počas dištančného vyučovania. A som za to, aby sme reálne učili pre život - hlavne to, ako informácie vyhľadávať, overiť a kriticky ich posúdiť.  Toto sú moje smelé očakávania do nového školského roka.

2.) Sú žiaci pred pandémiou a dnes podľa vás rozdielni? V čom sú naopak rovnakí?

Myslím, že pandémia priniesla mnohé situácie, ktoré zmenili spôsob fungovania učiteľov aj žiakov. Niektorí žiaci akoby v tomto období stratili motiváciu, nevideli zmysel v takejto práci a školskými rokmi iba preplávali.  Je smutné, že mnohokrát zvíťazila ich nezrelosť a pohodlnosť a urobili pre svoj sebarozvoj len minimum. Smutnejšie však je, že nastavenie ich škôl a učiteľov im to dovolilo, hoci je pravdou aj to, že na začiatku sme všetci tápali a hľadali to, čo bude fungovať a zisťovali, čo všetko nefunguje už ani trochu.

A je tu aj druhá skupina žiakov, ktorí to poňali ako výzvu a pracovali na sebe. Sám mám v triedach žiakov, ktorí si popri školských povinnostiach a úlohách osvojovali ďalšie jazyky, učili sa programovať a dizajnovali webstránky, absolvovali rôzne online kurzy, športovali, naučili sa hrať na ukulele, maľovali, učili sa variť a samozrejme že aj kváskovali a otužovali sa.

Zdá sa mi, že po pandemických rokoch sa stratila stredná vrstva priemerných žiakov. Oveľa silnejšie sú skupiny tých unudených žiakov s nápisom na tričku „dajte mi všetci pokoj“ a výraznejší sú aj tí, ktorí si pýtajú úlohy naviac a prosia vás o vaše odporúčanie na zahraničnú univerzitu. Nehodnotím to ani pozitívne a ani negatívne. Generácia mojich učiteľov je iná ako tá moja a aj generácia mojich žiakov je už inde, ako som ja. Je to jednoducho stav, ktorý treba poznať a nastaviť sa na prácu s ním.

A v čom sú žiaci aj po pandémii rovnakí? V tom, že sú to ľudia, ktorí sa chcú cítiť v škole dobre potrebujú byť vypočutí a chcú vedieť, že na ich názore záleží.  Hoci vieme, že realita života nie je vždy taká, ako si ju sami predstavujú.

3.) Čo by ste si v školstve želali pre svojich žiakov a pre vás učiteľov?

Želám svojim žiakom takých učiteľov, ktorí budú učiť deti, nie učivo. Učiteľov, ktorí im budú klásť otázky a spolu so žiakmi na ne budú hľadať odpovede. Budú odborníkmi vo svojej oblasti, no nebudú sa báť priznať si chybu.

Učiteľom prajem, nech si sú vedomí hodnoty svojej práce a vedia, že sejú niečo, čoho úrodu možno nikdy neuvidia – a sú s tým vyrovnaní.

4.) Máte nejakú konkrétnu radu pre ostatných kolegov, ako nestrácať motiváciu?

Moja kamarátka Zuzka Tkáčová – Učiteľka Slovenska 2018 mi dala radu, ktorú posuniem ďalej: Stačí, keď budeme robiť len na 100%.

Čo to znamená? Pre mňa to, že nemusím ísť na každú ponúknutú konferenciu a absolvovať všetky vzdelávania, zorganizovať každý týždeň besedu, navštíviť so žiakmi všetky múzeá a zapojiť ich do každej súťaže a olympiády. Stačí, že budem kvalitne pripravený na každú hodinu, zrozumiteľne podám žiakom učivo, budem s nimi o tom diskutovať, podporím ich v myslení a objavíme spolu relevanciu danej témy aj v dnešnom čase. Všetko naviac je mojim rozhodnutím a robím to vtedy, keď mám na to čas, energiu a vidím v tom veľkú pridanú hodnotu pre žiakov, pre školu a aj pre mňa.

Počas pandémie sa mnohonásobne rozšírila ponuka webinárov a online kurzov a cítil som akoby povinnosť absolvovať mnohé z nich, ktoré sa mi zdali prospešné pre moju prácu. No len pár z nich naozaj stálo za to, mnoho z týchto podujatí bolo len veľmi plytkým pohľadom do problematiky a vlastne aj stratou času. A dúfam, že workshopy kritického myslenia pre učiteľov, ktoré som viedol ja, takými neboli.

Poznám kolegov v školstve, ktorí okrem učiteľa a pedagóga berú na seba rolu psychológa, psychiatra, mediátora, právnika, duchovného, šoféra, maliara-natierača... Ak to robia dobrovoľne, tak majú tak trochu spasiteľský komplex. Ak ich do toho núti vedenie, tak je tu vážny problém. Taký učiteľ nielenže prekročuje svoje kompetencie, ale s takým nákladom na pleciach môže poľahky vyhorieť. Dobrý učiteľ nemôže mať mentalitu šprintéra, musí sa nastaviť na maratón.

- - Inzercia - -