Dnes je štvrtok, 06.október 2022, meniny má: Natália
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Storočné originály i moderné kúsky

september 13, 2022 - 08:00
Slovenský deň kroja bola jedinečná príležitosť ukázať sa vo svojom kroji a zároveň tak prezentovať tradície a krásu tej svojej dedinky, či regiónu. My sme preto „zalovili“ v dave na námestí v Banskej Bystrici a niektorých krojovaných návštevníkov sme aj oslovili.
Foto: 
Noro Kuklovský

Viktória z Bratislavy:

Budúca policajtka zažiarila v trblietkach

„Už od malička som tancovala, lákalo ma to. Bola som v detskom súbore, potom aj súbore pre dospelých. A tak ma to stále ťahalo a ťahá ku folklóru. Na Dni kroja som po prvýkrát a páči sa mi to tu. Na sebe mám kroj zo Starého Tekova, je to dievčenský kroj. Tú ozdobnú  partu preto nemám. Kroj mi ušila mama mojej najlepšej kamarátky. Šila to ručne, všetky tie korálky, všetky tie ozdoby, prácne prišívala. Mám ho už pár rokov,“ povedala nám nadšenkyňa kroja, ktorá sa po prvom ročníku práva chystá študovať na Policajnej akadémii.

Monika z Kriváňa, Michal zo Zvolena: Zamilovaný pár fandí kroju

„Ja sám som folklorista, mám svoju ľudovú hudbu. Folklór ma veľmi zaujíma. Učím na základnej umeleckej škole hru na husle. Mám veľa kamarátov muzikantov. Takže, stretnem tu veľa ľudí, čo poznám. Tento kroj je od môjho starkého. Zdedil som ho od neho. Je to ľanový dobronivský kroj – čierny slávnostný. Vyšívala ho krstná mama môjho starkého. Takže, už má čo  to za sebou. Ináč môj starý otec bol aj fujarista,“ prezradil nám Michal.„U nás sa kroj dedil z generácie na generáciu. To je kroj po mojej starkej, a ona sama si ho vyšívala,“ vyjadrila sa zase Monika. 

Sofia zo Zvolena: Vyskúšali sme ušiť niečo nové

„Chodím do folklórneho súboru, zaujíma ma to a milujem folklór. Preto som sa sem prišla rada pozrieť, som tu už po piatykrát. Ľudový kroj cítim ako pýchu Slovenska. Každá krajina má svoj kroj a každá krajina je hrdá na to, aké má kroje. Kroj je obohatenie slovenských ľudí. Na sebe nemám originál. Túto blúzku mi ušila moja mama. Rodičia pochádzajú z dedinky pri Ružomberku, z Bieleho Potoka a tam majú kroje skôr také obyčajnejšie. Pretože to bola chudobná dedina. Chceli sme vyskúšať niečo nové, tak mi mama ušila túto blúzku. Je to z ľanovej látky, tú modrú výšivku tam vyšila mama ručne. Od malička som vyrastala v prostredí, kde folklór bol niečo prirodzené. Aj sama tancujem v súbore, teda žijem tým. Pre mňa je to niečo úžasné,“ vyznala sa nám Sofia.

Jozef z Heľpy: V starkého svadobnej košeli

„Vážim si tradície našich predkov. Mám na sebe krojovanú košeľu z Heľpy, v ktorej sa môj nebohý starý otec ženil. Obdivujem a mám úctu k ľuďom, k starým mamám, ktoré takéto pekné krojované košeľa vedeli ušiť. A obdiv patrí aj mojim tetám, ktoré tento originál vedeli uchovať do dnešných čias. Košeľa vyzerá stále ako nová a pritom má viac ako trištvrte storočia. Ja spievam a hrám na heligónke. Som z obce, kde s folklórom vyrastáme. Myslím si, že folklór je niečo naše, na čo musíme byť pyšní. Je to naša tradícia, je to naša krajina,“ uviedol Jozef. 

Manželia Natália a Dominik z Považskej Bystrice: Originály sa báli vziať do vlaku

„Chceli sme to vidieť na vlastné oči. Sme tu prvý krát a vlastne nás nalákala sestra. Nemáme na sebe originály.  Doma máme originálne kroje, ale tie sme nechali doma, keďže sme išli vlakom. Ja a dcérka Eliška mám sukne z modrotlače. Má len tri a pol roka, no už teraz rada tancuje a spieva, takže ju chceme dať do zboru, keď bude trochu väčšia,“ hovorí Natália.

Viktória z Banskej Bystrice: Kroj je drahý

„Ťahalo ma to tu. Mám rada ľudové tance a chodím do súboru Partizán. Proste mám veľmi rada kroje. Zo slovenského kroja sa mi najviac páčia sukne, tie vrstvené. Sú ťažké síce, ale sú nádherné. Nemám na sebe originál, ale také moderné poňatie kroja. To sa mi tiež páči. Chcela som originálny kroj, ale je celkom dosť drahý,“povedala nám siedmačka zo základnej školy.

Anna z Poník: V storočnom kroji

„Naši predkovia mali ku kroju veľmi blízky vzťah, vlastne ním žili. Ja som tu už po piaty krát. A aj moja dcéra tu vystupuje, tak som tu nemohla nebyť. Slovenský národ pri každej robote bol v kroji. Tento kroj je po mojej mame a ona ho mala po svojej mame, má sto rokov. Tú čiernu šatku mám na hlave zámerne – aby som sa nerobila dákou mladicou, ž budem mať sedemdesiat rokov. – Som stará žena, presnejšia veselá stará žena. Ten košík, čo má v ruke, je tiež storočný. V ňom ponúkali koláče, keď bola svadba – z kostola, keď sa išlo. Ináč doma máme odložené aj malé kroje, teda detské kroje. A tiež zachovalé. Manžela tu nemám, ten išiel do prírody,“ uviedla nám pani Anička.

- - Inzercia - -