Dnes je nedeľa, 04.december 2022, meniny má: Barbora, Barbara
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Život ako z hudobnej rozprávky

október 07, 2022 - 07:00
Virtuózni bratia Jánoškovci – klavirista František, huslisti Ondrej a Roman, spolu s ich švagrom – kontrabasistom Juliusom Darvasom priniesli do sveta klasickej hudby niečo, čo len ťažko uchopiť. Poslucháč chce pri ich hudbe vzlietnuť spolu s nimi a nechať sa obopínať tónmi. Muzika je pre nich ako dýchanie, žili ňou už v maminom bruchu.
Foto: 
Archív Jánoška Ensemble

Ste siedmou generáciou hudobníkov vo vašej rodine, smer vám bol teda určený ešte skôr, ako ste prišli na tento svet..

Roman: Určite áno, celá naša rodina žije hudbou, teraz už aj vrátane našich detí a manželiek. Starí rodičia boli muzikanti, tety, bratranci, sesternice... Hudobné nástroje boli naše hračky, s inými sme sa hrali minimálne. Spolu sme na nich muzicírovali už od útleho detstva. Nik na nás netlačil, jednoducho sme tak prirodzene rástli.

Až ste dospeli, každý máte dve-tri deti a hráte po celom svete. Musikverein vo Viedni, Carnegie Hall v New Yorku, teraz vás čaká turné po Japonsku a USA. Ako vaše manželky prijali fakt, že nie ste skoro vôbec doma?

Roman: Naše manželky sú tiež muzikantky. Študovali operný spev, klarinet aj klavír. Dokonca, aj oni pochádzajú z muzikantských rodín, takže, našťastie, majú pochopenie. Aj ich otcovia to tak mali. 

Ondrej: Je pre nás veľmi dôležité, že naše manželky majú k nám tento postoj pochopenia, nie je to samozrejmé, uvedomujeme si to. A my si to veľmi vážime. 

Bola som na vašom koncerte, kde som na vlastné oči videla ako vaše deti, ktoré mali vtedy približne okolo dvoch rokov, ticho sedeli a počúvali, ani sa nepohli. Ako matku staršieho syna ma to vtedy fascinovalo. Ako sa vám to podarilo takto zariadiť?

Roman: Je to u nich takisto prirodzené, ako to bolo aj u nás. Odkedy sa zobudia, majú v rukách nástroje a hrajú. Či je to nočný alebo poobedný spánok. Sme pre nich najväčšie vzory. Celé dni nás pozerajú na YouTube a napodobňujú nás. Skúšajú hrať ako my. Netlačíme ich do toho, zobudia sa a chcú sa obliecť ako my. Tak si dajú na seba obleky a už hrajú. 

A teraz sa na to pozrime z opačnej stránky. Vy prídete po náročnom turné domov, a tam vás čakajú povinnosti okolo detí. Nie je to pre vás náročné? Máte priestor na psychický relax?

Roman: Všetok náš voľný čas venujeme rodine. Keď sme doma, využijeme čas maximálne pre rodinu. Chodíme na výlety, hráme doma a navzájom sa z toho tešíme. 

František: Niekedy sa podarí aj to, že môžu ísť niekam s nami, teraz napríklad poletíme spolu do New Yorku. Mne osobne dodáva moja rodina energiu.

Ondrej: Samozrejme, sú ťažšie momenty, keď sme napríklad mesiac a pol preč. Teraz sa chystáme do Japonska na turné. Ale v našom prípade je to tak, že časť rodiny je s nami, keďže sme v kapele veľakrát aj štyria súrodenci, vrátane nášho najstaršieho brata Arpáda, ktorý s nami často vystupuje, plus švagor Julius. Ak by som šiel sám odohrať také turné, to by bolo pre mňa asi náročné. Toto mi veľmi pomáha, že sme stále spolu. 

František: Aj naše manželky sa veľa stretávajú, keď sme my preč, stále sú v kontakte. Deti sa spolu hrajú a rastú pri sebe. Nie sú ako bratranci a sesternice, sú ako súrodenci. Rodina nás drží pokope.

To znie ako z rozprávky..

Ondrej: Keď prídeme po dlhšom čase, tak sa vypytujú, čo sme im priniesli, ako bolo, čo sme zažili.. A teraz sa všetci spolu už tešíme do New Yorku. Áno, žijeme si takú rodinnú rozprávku.

Vráťme sa do reality. Ako riešite v kapele nezhody?

Roman: Každý z nás štyroch je veľmi silná osobnosť a najmä sme každý iný. Samozrejme, že nezhody prichádzajú, ale aj v tomto je dôležité, že sme rodina. Pretože, keď sa pohádate s niekým cudzím, trvá to dlhšie, kým sa udobríte. U nás, keď sa aj chytíme, vždy prevládne to, že sme bratia. Rodina je základ. Hádky sú aj budú, ale naučili sme sa, že o desať minút začneme hovoriť o niečom inom a už aj zabudneme, čo sa riešilo. 

František: Musím povedať aj to, že sme boli k tomu odmalička vedení. Rodina je o súdržnosti.

Ondrej: Ale my si aj veľmi rozumieme. Naše záujmy sú skoro rovnaké, keď máme občas na turné voľno, máme spoločný zaujímavý program. Cítime sa spolu dobre. Je to veľké šťastie a som za to veľmi vďační, že to takto máme. 

A kto z vás prichádza s hudobnými nápadmi?

František: Všetci. Každý z nás prinesie nápad a dávame to dokopy. 

Roman: Každý vloží vlastný nápad, aj na pódiu, aj spontánne pri skúške, no Fero aranžuje. 

František: Áno, zapíšem to, ale u nás hrá veľkú rolu improvizácia. Môžem zapísať čo chcem, ale ide o to, ako spolu hráme. To všetko sa snažíme učiť aj našich študentov na workshopoch. Nazývame to voľnosť v hudbe. Môžeme zahrať aj Franza Liszta, ale zahráme ho ako Janoška Ensemble.

Ondrej: Veľmi dôležité je aj to, že hráme ročne 100-150 koncertov, ale ani jeden z týchto koncertov nie je rovnaký. To nás robí jedinečnými. 

„Janoška Style“ je vaša spoločne vytvorená hudobná vízia klasickej hudby v novom šate a hráte ju tak jediní na svete. Spomínate si na moment vzniku tohto nápadu?

František: Doma hrala hudba odjakživa. Otec nás viedol k popu, jazzu, ale aj k folklóru. 

Ondrej: Pre nás neexistuje len klasická hudba, je len dobrá alebo zlá hudba. Janoška Style vyplynul akoby automaticky z toho, ako sme hrávali klasiku. Poprepájali sme ju s jazzom, folklórom, chceme to robiť jednoducho inak, po našom.

Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami ortodoxných klasikov? Niečo v tom zmysle, že načo pretvárať starú dobrú klasiku?

František: Sú aj takí, čo mali k tomu poznámky, ale vypočuli si náš koncert a zmenili názor. Uznali tú autentickosť. Je veľa ensemblov, kde muzikanti spájajú hudobné žánre. Ale vy môžete spojiť žáner so žánrom vtedy, keď oba ovládate na 100 % a nielen vtedy, keď sa vám páčia. 

Ondrej: My sa pohybujeme v svetovej elite muzikantov a pódií. Hrávame na najznámejších festivaloch a v sálach po celom svete. Muzikanti okolo nás, sú všetci naši fanúšikovia, a to si veľmi vážime. Sú to už naši kamaráti. Je úžasné, keď vás silno rešpektuje hudobná elita. 

Roman: Ľudia nám hovoria, že presne niečo takéto chýbalo v klasickej hudbe. Že sme priniesli niečo nové a, samozrejme, sa nájdu aj takí, čo reagujú zle, no keď si vypočujú album alebo prídu na koncert, zmenia názor. 

František: Jeden z našich veľkých fanúšikov je Hans Zimmer, dokonca nás pozval hrať na jeho narodeniny.

Máte popri tej obrovskej pracovnej vyťaženosti priestor na sebe aj pracovať? Cvičiť na nástrojoch?

František: Stále sa zdokonaľujeme. Každý koncert prinesie niečo nové. Prijímame radi nové výzvy, neustále. Teraz sme v TOP 5 vo svetovej hitparáde klasickej hudby. Už len preto cítime obrovskú zodpovednosť napredovať. Kritiky máme po celom svete výborné. 

Ondrej: Pred našim posledným albumom sme boli zavretí viac ako mesiac na vidieckom dome nášho kontrabasistu a komponovali sme. Tak vznikol náš najnovší album The Big B's. Sme na naňho veľmi pyšní. 

Roman: Našim hudobným poslaním je vždy vydať niečo nové. To očakávajú naši fanúšikovia, my samy od seba a aj naše vydavateľstvo Deutsche Grammophon. To je veľmi významná pečiatka, pretože ide o jedno z najprestížnejších vydavateľstiev. Sme jediní Slováci, ktorích vydávajú. Je to jednoducho rolls royce pre umelcov. Stoja za našimi albumami, podporujú nás a my sa veľmi tešíme z tejto spolupráce. Nedávno oslavovali 120 rokov existencie a požiadali nás, aby sme im zložili skladbu k narodeninám. Bola to pre nás veľká česť. Krásne sa o nás stará aj celý náš veľký tím. 

Venujete sa vo svojich životoch aj niečomu inému, okrem hudby a rodiny?

Ondrej: Ja som vášnivý rybár a milujem športové autá. A som aj majster na grilovanie. Toto leto sme toho mali strašne veľa, tak to som, žiaľ, skoro vôbec negriloval. 

Roman: Milujem módu a veľmi rád nakupujem. Aj s manželkou a s deťmi. A rád varím. Cvičím aj jogu, chodím na prechádzky, na koncerty, do kina.

František: Som vášnivý zberateľ hodiniek, blázon do voňaviek a topánok - z každej cesty si prinesiem aspoň jednu zo spomínaných vecí. Naše špecifické trblietavé topánky, ktoré nosíme na koncertoch, sa stali už súčasťou nášho Janoska Style a som šťastný, že nás prednedávnom oslovil na spoluprácu svetový dizajnér Philipp Plein.

Študovali ste v Bratislave na konzervatóriu a neskôr vo Viedni. Ondreja učil profesor Boris Kušnir, Romana Pavol Vernikov – špička medzi profesormi.

František: Ešte sme študovali aj na ZUŠ na Štefánikovej ulici v Bratislave, ja u pani profesorky klavíra Margity Obdržalkovej, veľmi si ju vážim a myslím na ňu. Výborná je. 

Spomínali ste aj workshopy, venujete sa aj pedagogickej činnosti?

Ondrej: Robíme aj majstrovské kurzy po celom svete, kde učíme náš Janoška Style. Volajú nás na festivaly alebo rôzne univerzity z USA, Rakúska, z rôznych krajín. Snažíme sa to spájať s našimi turné. 

Najbližšie vás slovenskí fanúšikovia môžu vidieť v októbri na Bratislavských hudobných slávnostiach. Čomu prisudzujete váš úspech vy?

František: Ja si myslím, že je to tým, že vždy prinesieme niečo nové. Netreba sa motať dokola, ale vždy prísť s niečim, s čím ohúrime svet. Chvalabohu, sa nám to darí. Do roku 2013 sme hrali každý zvlášť, a potom sme sa rozhodli spojiť naše sily. A vznikol Janoška Style. Bol to taký náš sen, dať sa dokopy. Stále chceme dosiahnuť niečo nové. 

Ondrej: Úspechy sa dostavili hneď. Prišli ľudia z Deutsche Grammophon na koncert do Musikverein a páčilo sa im to. Tak vznikla spolupráca, vydali sme album, a hneď sme dostali zlatú platňu. Umelec, ktorý sa chce presadiť vo svete, musí byť sám sebou. Jedinečný. 

Roman: Znie to jednoducho. Veľa ľudí si však nevie predstaviť, koľko práce je za tým, kým  oslovíte celý svet. Je veľmi dôležité, kde a ako človek vyrastá. Vzdelanie, talent, práca na sebe, myslím, že kombinácia tohto je zárukou úspechu. Neexistuje koniec, stále sa viete posúvať dopredu a pracovať na sebe. Snov nemáme nikdy dosť aj keď nateraz si veru žijeme krásny pracovno-rodinný sen. 

 

- - Inzercia - -