Dnes je piatok, 03.február 2023, meniny má: Blažej
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Herečka Eva Večerová: Nepoznám slová „nedá sa“

november 27, 2022 - 07:30
Sympatická Eva Večerová stvárnila na divadelných doskách veľké množstvo charakterov a vďaka veľkému talentu sa uplatnila v klasickom aj v modernom repertoári. Najmagickejšia je na nej priamosť, ktorou vás zasiahne. Jej zmysel vidieť realitu takú, aká je, ju sprevádza celým životom. Dokáže si s ňou poradiť s noblesou, nech je akákoľvek. Aj bez muža.
Foto: 
Vyacheslav Shambazov

Užívate si naplno zaslúžený oddych na dôchodku?

Mám sa veľmi dobre. Zavesila som už divadlo na klinec. Keď si to reálne vezmeme, ani ma aktuálna ponuka nitrianskeho divadla neoslovuje. Mala som šťastie v tom, že kamkoľvek som do divadla prišla, bolo v tom čase na výslní. Tak to bolo v Bratislave, v Košiciach aj v Nitre. No to je vďaka ľuďom, ktorí tam sú a ich výborne odvedenej práci, kvôli ničomu inému. My sme si po skúške ešte sadli, pokecali, a teraz ešte ani neskončí predstavenie a ľudia už ťahajú domov. Ako sa v tom dá vytvoriť nejaká sila? Berú to ako povinnosť. Ja som sa po tom, ako som sa zamestnala v Nitre hneď aj sťahovala. Veci sa majú robiť poriadne. Rozumiem tomu, že je iná doba, avšak mozgy nám vymývali rovnako vtedy, ako aj teraz. V telke sa nedá už nič pozerať, tak pozerám anglickú ligu. Je mi veľmi ľúto čím kŕmia ľudí. 

Ako vnímate to, čo sa za posledný rok v kultúre (ne)deje?

Som zhnusená. Všetko si to robia ľudia sami a je to len nenávisť, zloba a závisť. Odvolanie Mateja Drličku z SND považujem za obrovské svinstvo. Človeka na pravom mieste, ktorý miluje divadlo. Povedal si vlastný názor, nikoho neoklamal, na rozdiel od vrcholných predstaviteľov nášho štátu. Poviete pravdu a zlikvidujú vás, veľmi sa ma to dotklo. Je to naša slovenská zaslepenosť. Kvôli podobnému princípu som po štyridsiatke odchádzala z bratislavskej Novej scény do Nitry – do Divadla Andreja Bagara. Vedela som, ako to tam ide s vedením dolu vodou. Keď sa nedocenení ľudia dostanú do funkcií, to je katastrofa. Je mi veľmi ľúto aj mojich mladých kolegov, ako sa nemajú od koho učiť. Všetci už rezignovali. Také podrazy, aké sa robia v hereckej profesii sa robia málokde. Stále nerozumiem tomu, prečo u nás nemôže fungovať zdravý sedliacky rozum. 

V Divadle Andreja Bagara ste pôsobili od roku 1996. Ako si spomínate na toto obdobie?

Naskočila som do idúceho rýchlika a robila som prenádherné postavy. Vnútorne som bola úplne naplnená. Ja som šťastný človek pretože som mala možnosť vytvoriť množstvo dramatických, ale aj komediálnych postáv. Keď mám starosti a problémy, nedávam to najavo.  

A kde si ventilujete smútok alebo hnev?

Doma. Vždy si poviem, či mi stoja tí ľudia za to, aby som sa do niečoho začala angažovať. Veľa ľudí parazituje na iných a žijú zo zloby. No keď vidia, že neexistuje reakcia, sú zúriví. Takto to ja riešim. Zlu som musela čeliť celý život. 

Vyjadrili ste sa, že vďaka tomu, že vás tlačili dolu, ste dostali krídla. 

Áno, ešte som nebola na svete a už bolo zle. Medzi rodičmi bol dvadsaťdvaročný vekový rozdiel a celá rodina z otcovej strany bola prekvapená, čo to má znamenať. Keď som sa narodila, otec mal už päťdesiat a mama dvadsaťosem rokov. Mama rodila súbežne s nevlastnou sestrou. Stále som sa im musela podriaďovať, mama nemala šancu sa za mňa postaviť, brala veci tak, ako sú. Dnes som rada, že som odolala a nedala sa zlikvidovať. Ja proste idem. Človek musí mať vlastné silné presvedčenie, bez toho to nejde. Ja som naučená celý život dokazovať, že niečo vo mne je. A som aj veľmi sebakritická. Keby som vedela, že na herectvo nemám, tak ho v živote nerobím. 

Rodičia vás videli na elektrotechnickej učňovke..

Od desiatich rokov som bola v detskej dramatickej rozhlasovej družine a rodičia od nich dostali iba papier o prijatí. Od prvej triedy som recitovala s úspechmi, tak ma tam pani učiteľka Suchalová poslala na konkurz. Motala som sa medzi dospelými, no nik si nevšimol, že je tam dieťa samo. Predo mnou bola pani so šušlavým dievčatkom, tak som sa jej opýtala, či môžem ísť s nimi dovnútra. Z 360 detí nás vybrali 32. Tak som začala ako dieťa fungovať v umeleckom svete. Rodičia boli v práci a ja som s kľúčikom na krku behala po všetkých možných krúžkoch. Zo všetkého, čo som robila, som mala radosť. Odjakživa som bola živel, stále na seba hovorím, že som divožienka. 

Všetko musíte robiť s potešením a s radosťou, však?

Presne tak. Je to úžasné, pretože radosť vás dobije a dokážete ešte podstatne viac. 

Vaša samostatnosť už od detstva je fascinujúca. 

Všetko som si vybavovala sama a nevadilo mi to. Niečo som si zaumienila a išla som si za tým. Na promócii v Redute som otca nemohla nikde nájsť a zrazu som ho našla uslzeného za takými veľkými dverami. A povedal mi: „Ja som neveril, že si ťa dochovám, že ja takúto udalosť zažijem.“ Ako jediná dcéra som spravila vysokú školu a tým, že moje dve nevlastné sestry na mňa vždy nadávali, stratil aj dôveru vo mňa. A dokázala som to. Je naozaj dôležité si úprimne veriť a mať správny nadhľad nad všetkým.

Je pre vás súčasná výchova detí odstrašujúca?

Nemôžem tie „mama hotely“ vidieť. To je šialenstvo, čo tie matky robia. Ničia svojim deťom charakter aj život. Ja som ako osemnásťročná odišla do Prahy. Vezmite si hlúpeho Jana, šiel do sveta, a keď sa vrátil, stal sa z neho kráľ. Nik vám nedá životné skúsenosti, tie naberáme iba my samy. Na to treba odvahu, nieže vás bude donekonečna niekto chrániť. Pokiaľ rodičia nepustia mláďatko z hniezda, už kopu vecí v živote nedobehne. Na niečo, samozrejme, príde, avšak na veľa nie. 

Vyrastali ste v čase Beatles – plného farieb. Aké to bolo?

Najmä bola silná vlastná tvorba. Neskutočne sa tvorilo. Mali sme medzi sebou silné kamarátstva, chodili sme v Bratislave do Véčka. Medzi mužmi a ženami nešlo vždy o sex, mala som veľa výborných priateľov. Žiadne podrazy, kopec srandy, bolo to výborné obdobie. Plne sme si dôverovali aj kvôli tomu, že každý si bol vedomý toho, čo robí. Za neskutočným výkvetom nasledovalo ťažké obdobie rocku a punku. Teraz sa to akoby driapalo späť do farieb, no to potrvá dlho. Chýbajú nám aj osobnosti, ku komu môžeme vzhliadať. Aj tie pesničky sa nedajú počúvať. A tie súčasné texty.. veď to už nik nemôže brať vážne. A to, že zbúrali PKO, považujem za vrchol arogancie. V Bratislave nie je jedna kvalitná koncertná sála. To sú úplní ničitelia. 

Vo veku, keď iní prestávajú byť aktívni, ste začali študovať na Univerzite tretieho veku –v odbore záhradná a krajinná architektúra Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Využívate získané vedomosti vo vašej záhrade?

Absolútne. Chcela som sa totiž venovať japonským javorom. Študovala som tam medzi báječnými ľuďmi a kvalitnými profesormi. Imatrikuláciu sme mali presne v deň, keď sa veterná smršť prehnala Tatrami. Pred pár dňami sme zase mali čiastočné zatmenie slnka, ľudia si však zabúdajú všímať veci okolo seba. Potom nám všetko pretečie pomedzi prsty. 

Máte za sebou aj pedagogickú činnosť na konzervatóriu v Topoľčanoch a desať rokov na banskobystrickej Akadémii umení. 

Najlepšie na tej práci je spätná väzba od študentov. Keď vám príde e-mail od študentky, že čaká bábätko, alebo fotku z ultrazvuku.  Tí, ktorí chcú, zabudnú a tí, čo nie – nezabudnú. Nemôžeme nikoho do ničoho nútiť. Mám okolo seba veľa potešenia aj z tohto obdobia. 

Zrekonštruovali ste štyri domy a piaty ste si dokonca postavili. Nie je to veľa na herečku v penzijnom veku?

Môj otec bol vyučený obuvník, doma šil ortopedické topánky. Bola som fascinovaná tým, ako to precízne robil, namáčal, napínal kožu, robil dierky. Robil tzv. odliatky na boľavé nohy. Z toho prirodzene vyplynulo, že moje hračky boli nožíky a kladivká, bábiku som mala jednu. Poznal ma dobre a naučil ma, že všetko sa dá naučiť. Kvôli tomu, aby som nemusela byť závislá od nikoho. Ľudia to vtedy zneužívajú. 

Dá sa o vás povedať, že ste slobodná a je vám dobre?

Som šťastne rozvedená. Mala som toho pána veľmi rada, no bolo to celé nešťastné. V deň sobáša mi povedal, že je môj pán a ja ho budem poslúchať. A myslel to smrteľne vážne. Štyri mesiace po svadbe nás rozviedli. Dokonca sa bol na mňa sťažovať u otca, ktorý ho vypoklonkoval. Nárokoval si totiž na dom, ktorý som si ja kúpila. Otec vedel, že mi nepadol z neba, no musela som spraviť veľmi veľa preto, aby som si ho mohla kúpiť. Mala som tridsať rokov, išla som vedome do toho, že budem mať rodinu a bude nám dobre. Dostávala som sa z toho veľmi ťažko a aj som na mužov zanevrela. Bola som psychicky úplne zlomená vyše dva roky. Udržala ma práca a som za to teraz vďačná. Rok po rozvode som urobila konkurz na dabing kreslenej rozprávky o včielke Maji. Som veľmi otvorený človek, dôverujem ľuďom, no keď ma sklamú, už je koniec. 

Ako po tom všetkom, čo ste zažili, vnímate mužov?

Som bez nich spokojná. Muž nie je to najdôležitejšie, je to ten sploditeľ. Nehnevajte sa páni, no aj bez vás sa dá výborne fungovať. 

Pôsobíte na mňa neskutočne vyrovnane. Čo by podľa vás mali ľudia robiť, aby boli spokojní?

Najdôležitejšie je veriť si a zamestnať myseľ. A spraviť si dennodenný program. Zariadiť si v živote veci tak, aby som nebola na niekom inom závislá. Ani na partnerovi, ani na práci. Treba sa mať rád a vedieť si zaplniť deň. Keď žijete vedomým životom, nemyslíte na blbosti. Život nie je jednoduchý, no musíme ho zvládnuť. Nepoznám slová „nedá sa“. Na zemi sme veľmi krátko, sme tu len na návšteve a ľudia si robia toľko problémov, akoby tu mali byť ešte tisíc rokov. 

- - Inzercia - -