Dnes je sobota, 08.august 2020, meniny má: Oskar
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Kráľovná rozprávok

apríl 15, 2014 - 13:33
Spisovateľ žije dovtedy, kým sa o jeho dielo zaujímajú čitatelia. V knižnici na Vavilovovej ulici v Bratislave som si všimla, že rozprávky Márie Ďuríčkovej sú veľmi poznačené rukami čitateľov. Niektoré jej knižky vyšli v štvrtom, iné v siedmom, ôsmom vydaní. Bohatý jazyk a fantázia ju priraďujú k takým dobrým spisovateľom, ako bol Dán H. Ch. Andersen, Švédka Astrid Lindgrenová či náš Jozef Cíger Hronský.
Čítal mamine rozprávky rád aj jej jediný syn Ing. architekt Ján Masaryk?
Poznám dobre všetky mamine knižky. Od detstva bol medzi nami taký zaužívaný obrad: vždy sme si našli chvíľku pre seba, keď mi prečítala, čo najnovšie napísala, a o prečítanom sme sa rozprávali. Keď písala príbeh O Guľkovi Bambuľkovi, výnimočne sa dostala do pasce – nevedela, ako sa zbaviť mačky Lízy-falošnice... Spomenul som si na prípad, keď sa na očovskom družstve rozmnožili myši. Rozhlásili po okolitých dedinách, kto má nazvyš mačku, nech ju prinesie, a ľudia ich prinášali vo vreci. Navrhol som mame, že aj ona to môže tak narafičiť, a bol som hrdý, že raz som i ja prispel k napínavému deju.
 
Mamino meno po otcovi bolo Piecková, Pieckovci často zastávali v jej rodisku, vo Zvolenskej Slatine richtársky úrad. Za spisovateľský pseudonym si vybrala dievčenské meno starej mamy Ďuríčková a po manželovi i vašom otcovi sa volala Masaryková. Kde sa zoznámili? Pamätáte sa na neho?
Zoznámili sa v Omastinej, on tam bol riaditeľom školy, ona jeho jedinou učiteľkou, na zaľúbenie sa mali teda ideálne podmienky. V detstve sa otec ťažko prebíjal. Keď chcel študovať v učiteľskom ústave, musel si najskôr zarobiť na školné, pracoval v lese a na píle. Mama hrala dobre na husliach, otec na harmónium, obaja pekne spievali. Rozprávalo sa, že dedinčania počúvali pod školským oknom ich spev ako koncert. Zobrali sa v roku 1943, ja som prišiel na svet v roku 1944. Otec odišiel do Slovenského národného povstania ešte pred jeho oficiálnym vyhlásením a ostal v horách aj po jeho potlačení. Nepriatelia ho umučili v Hájiku-Cibislavke, kúsok nad automobilkou Tatra v Bánovciach nad Bebravou. Pochovali ho do masového hrobu. Svojho otca som nepoznal, hádam aj preto som tak visel na mame.
 
Chodievali ste do Zvolenskej Slatiny, kde sa mama v roku 1919 narodila? Páčilo sa vám tam?
Prežíval som tam každé prázdniny, škola sa ešte ani poriadne neskončila, už som bol tam, lebo mama si potrebovala odo mňa oddýchnuť. Raz som býval u starých rodičov celý rok, aj do školy som tam chodil. Bolo to vtedy, keď mama ťažko ochorela na tuberkulózu a musela sa ísť liečiť. Keď som už vedel písať, často sme si vymieňali listy. Veľmi som na mame lipol, našťastie ako dieťa som netušil, že by som mohol o ňu prísť.
 
Zažili ste ešte slatinskú starú mamu, ktorú mama s takou láskou spomína, že „vniesla do jej života rozprávku“?
Mala už vyše osemdesiat rokov a pre boľavé nohy chodila stále obutá v kapčekoch. Zdala sa mi zvláštna. Ešte som nevedel poriadne spájať písmená abecedy a ona už nástojila, aby som jej čítal z Dobšinského rozprávok! Vyberala si také ťažšie, filozofické, napríklad tú Či jesto pravda na svete...
 
Mama vyštudovala učiteľský ústav v Lučenci, učila na viacerých miestach – v Humennom, Hornom Tisovníku, Žitnej, Strelníkoch, Omastinej. Myslíte, že bola prísnou učiteľkou?
Deti si ju vážili, lebo bola dobrou učiteľkou. Nacvičovala s nimi folklórne programy, s ktorými vyhrávali rôzne súťaže. Raz dostali ocenenie aj v Prahe. Neskôr sme sa presťahovali do Bratislavy. Keď sa moje vyučovanie skončilo skôr, mama si ma brávala do svojej triedy. Ako prvák som sedával v lavici a kreslil som si. Vždy ma veľmi zaujímalo, čo starším žiakom rozprávala. Od nej som sa tak už v prvej triede naučil, ako sa určujú svetové strany...
 
V Bratislave postupne pracovala ako redaktorka v Družbe, Zorničke a Mladých letách, kde redigovala Slniečko. Ako si na mesto zvykali dvaja ľudia, veľmi zrastení s dedinou?
Pre mňa to asi bolo ťažšie ako pre mamu. Býval som terčom pouličných chlapčenských bánd, ktoré ma šikanovali. Musel som si vybojovať rešpekt medzi nimi. Starý otec, skúsený človek a vtipný rozprávač, ktorý vedel zaujať všetkých chlapov v krčme, mi dobre radil, že musím zmocnieť. Cez prázdniny som sa v Zvolenskej Slatine zapájal do každej telesnej roboty a priam som cítil, ako mi rastú svaly.
 
Viac sa dočítate v SLOVENKE!
 
ALŽBETA REMIÁŠOVÁ
Foto: archív rodiny

- - Inzercia - -