Dnes je piatok, 27.november 2020, meniny má: Milan
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Petr Hapka | Múzy v ženách nehľadám

marec 30, 2013 - 08:58
Keď nás s fotografom vyprevádza, ešte aj potom, ako nasadneme do auta, stojí pred drevenou bráničkou, zapáli si cigaretu a pozerá na oblohu s miliónmi hviezd. PETR HAPKA hovorí, že na vidiek za Prahu utiekol pred ženami, ale potom dodá, že to je blbej fór a rukou ukáže na pravý dôvod úteku – nádherný renesančný kamenný dom, záhradu s romantickými zákutiami, dvadsiatimi mačkami, kocúrom Lefom a psom Josefom, ktorý sa mu motá pomedzi nohy... Odpusťte, dnes nemám dobrý deň, rezonujú vo mne jeho slová na privítanie, často rozpačitý monológ keď stráca myšlienkovú niť a uprostred odpovede sa opýta – o čom som to chcel hovoriť...? Hudobného génia zrádza pamäť, ale keď sa s ním vrátim do spomienok a opýtam sa, kto môže za jeho nesmierny talent, ale aj za egocentrizmus, naširoko sa usmeje, pohodí bielou hrivou a hlasom s najjemnejším odtieňom detstva odpovie – maminka...

 

Bol som jedináčik. Maminka sa nekriticky tešila z každého môjho úspechu. Keď sa o mne začalo písať v novinách, volala na otca: „Táto, pojď se podívat! Už zase píšou o Péťovi...“  Maminka ma podporovala, ale aj rozmaznávala. Samozrejme, ako dieťa som musel chodiť na klavír a neskôr aj na violu.
 
Bola koncertná umelkyňa. Nehnevala sa, že hráte na klavíri v noci po baroch?
Čo mohla robiť? Veď práve cez ňu a vďaka nej som spoznával a miloval hudbu, stretával výnimočných ľudí, no a keď som si chcel zarobiť, išiel som tam, kde som to poznal. Do baru. Mal som šestnásť, lepil som si fúzy, aby som vyzeral staršie, a čo je podstatné -  vtedy som sa v baroch neopíjal! Keď ma vyhodili z  konzervatória, práve preto, že si privyrábam popri škole, maminka sa hnevala, ale iba dovtedy, kým ma jej dobrý kamarát, v tých časoch slávny herec a profesor na divadelnom odbore Oldřich Nový nezobral naspäť do školy. K sebe, na herectvo. Spočiatku som bol z toho otrávený, ale veľmi rýchlo som pochopil, že lepšie sa mi ani nemohlo stať. Získal som úžasného priateľa a práve vďaka nemu som nielen ostal verný hudbe, ale sa jej začal venovať najviac zo všetkého. 
 
Verný ste však mohli ostať aj ďalším svojim vášňam a záľubám... Máte zbierku exotických motýľov a chrobákov. Nechceli ste byť entomológ? 
Mám aj veľkú zbierku mincí, takže rovnako dobre som mohol byť aj numizmatik. Bavia ma prírodné vedy a som zbláznený do technických vecí. Keby som nestrávil v garáži pri dome, kde mám, ako hovoria moje deti, malé technické múzeum plné starožitných hračičiek a záhad, denne aspoň dve hodiny, asi by som sa zbláznil. Milujem technický pokrok, ale aj starožitnosti. Zaujíma ma veľmi veľa vecí, ale hudba – od tej som sa nikdy nedokázal odpútať... hudba je moja najväčšia láska. Jej jedinej som zostal verný. Hudba je môj život.
 
Čítala som, že ako päťročný ste napísali svoju prvú pesničku a venovali ste ju mame.
Pamätám si na to. Volala sa Mamička je kočička a bola to uspávanka o blche Pepíčkovi. 
 
Ako na to reagovala?
Absolútne nadšene. Bola speváčka, hudbe rozumela, dokonca sa jej páčil aj text, z ktorého si ešte niečo dodnes pamätám.  Otec bol akademický maliar, hudbe vôbec nerozumel, nazaspieval ani horíííí... a z bohémskej Prahy večne utekal maľovať na Moravu... Je však pravda, že to bol mamičkin druhý vzťah...  ja  som sa narodil z toho prvého... Ich  manželstvo bolo podľa jej slov veľmi búrlivé.
 
Máte takmer sedemdesiat rokov, ale mám pocit, že ste sa nikdy nevyrovnali s jej odchodom...
Ako by som mohol? Nazýval som ju maminka chechtálek. Stále sa smiala a bola veľmi talentovaná. Keď som mal prísť na svet, bola práve na ulici a pokúšala sa dostať do úkrytu, lebo Nemci práve začali ostreľovať Prahu.... bolo to na jar 1944. Po rokoch mi  rozprávala, ako išlo práve vtedy okolo gestapácke auto. Tí dobráci ju doňho, naložili a odviezli... do pôrodnice... No, boli to teda hodni gestapáci a ja som sa už vtedy dostal do podivnej spoločnosti...
 
Ona vám však rôznorodé slečny, ktoré ste si vodili domov, neschvaľovala a svojsky vás od nich odhovárala...
Keď som sa ráno zobudil vedľa práve aktuálnej slečny, maminka mi cez stenu zakričala: „Petříčku, donesu ti snídani, ale ať ti ji tá poběhlice nesežere!“ 
 
Neovlyvnilo vás to až do tej miery, že ste potom nevedeli vydržať s jednou ženou v klasickom rodinnom vzťahu?
Často som o tom premýšľal, už aj potom, keď maminka zomrela a ja som chodil za ňou poctivo takmer každý deň na cintorín. Teraz mám momentálne pauzu – už za ňou nechodím, takže robím hlúposti... Mohlo to však byť aj tým, že sme mali medzi sebou silný vzťah, vždy som ženy s ňou porovnával, no možno to bolo aj tým, že sme boli obaja s maminkou bohémi a neznášali sme stereotyp. 
 
Ak tomu dobre rozumiem, ak ste zacítili vo vzťahu málo dobrodružstva, zdvíhali ste kotvy? 
Keď som cítil, že nastávajú každodenné starosti a problémy, dusilo ma to. Nemohol som tvoriť a tak som odchádzal. Niekedy som dokonca sám vyvolával hádky a rozčuľoval sa... chcel som sa hádať, len aby bola doma tichá domácnosť, aby ma nikto neotravoval a ja som mohol nerušene pracovať. 
 
Pôsobíte veľmi pokojne, vy sa viete aj rozčúliť?
Veď hovorím, naoko... Rozčuľovanie je dobrá blbosť. Vždy sa na svete nájde niečo povzbudzujúce, pozitívne, krásne a úžasné.  Ja sa nerád vystatujem, ale musím si dať za pravdu, že nemám čas ani sa hnevať, ani urážať. Chcem milovať. A pokiaľ možno najlepšie sám seba. To bol žart, samozrejme...
 
Aký vlastne ste? 
Každý deň sa vnímam inak. Niekedy som pracovitý, inokedy sa flákam. A som náladový. 
 
Ako tvorí génius Hapka?
Funguje to tak, že prácu odkladám na poslednú chvíľu. Robím pod tlakom, v časovej alebo finančnej tiesni. Potom to ide. Hudbu píšem na text. Viem to aj opačne, ale nerobím to. Dostanem od textára slová, precítim ich a – niekedy to vyjde. Čo sa týka filmovej hudby, pozriem si až hotový zostrihaný film, vypočujem si hádam tisíckrát za sebou dialógy až zrazu hudba začne sama spievať. Akoby som mal v hlave stroj. Nie je to zamotané, čo hovorím? Mám totiž pocit, že môj talent je človek vo mne. Volám ho Hugo. Hugo to umí, hovorím si a občas mi to samému znie bláznivo.
 
Čomu sa venuje vašich sedem detí? Zdedili hudobné gény?
Markéta (35) vyštudovala na konzervatóriu spev, ale nevenuje sa mu. Vlastní interiérové štúdio, navrhuje a predáva kúpeľne a teraz čaká bábätko. Druhá v poradí, Petra (30) sa narodila zo vzťahu s Ullou, česko-talianskou herečkou. Vyštudovala jazyky a literatúru, pred rokom sa presťahovala z Talianska do Prahy a krásne spieva. Tretia, Kamilka (25), je Slovenka. Narodila sa zo vzťahu s prekladateľkou Martinkou. Vie hrať na husle a trochu aj na klavír a hoci chcela byť muzikálová speváčka, má nesmierne krásny vzťah k zvieratám, takže teraz pracuje ako veterinárna sestrička, Zdedila to určite po mne, aj ja milujem zvieratá, veď ich mám plný dom. Keď príde, je hlavný zvierací krmič a opatrovník. Potom nasledujú štyria chlapci. Mikuláš (22) je zo vzťahu s violončelistkou Inge študuje dizajn, teda svoje umelecké nadanie presmeroval z hudby na výtvarné umenie. Jeho vlastný brat Haštal (15) je mimoriadne hudobne nadaný, je skvelý klavirista. Potom mám ešte malých synov Ferdinanda (11) a Kašpara (11). Narodili sa v jednom roku, ale nie sú dvojčatá. Každý má inú matku. Ferda mám tiež s Martinkou, je výborný huslista a Kašpar od módnej návrhárky Olgy hrá na klavír a na gitaru. Obaja sú však ešte iba žiaci na základnej škole, takže už teraz sa teším na ich úspechy a som na nich pyšný. 
 
Dokedy chcete hľadať v ženách svoje múzy?
Ja som nikdy v ženách múzy nehľadal a ani nebudem hľadať. Možno to robia muži na sklonku svojho života, ale ja tam ešte stále, verím, nie som.
 
Celý rozhovor nájdete v aktuálnom dvojčísle týždenníka SLOVENKA!
 
Autor: Mária Miková
Foto: Dušan Kittler

- - Inzercia - -