Dnes je pondelok, 28.september 2020, meniny má: Václav
Čas čítania
2 minutes
Zatiaľ prečítané

Po stopách ľudožrútov

august 07, 2014 - 14:03
Irian Jaya alebo Západná Papua, ako ju dnes oficiálne nazývajú, je dnes jedným z posledných miest, kde žijú prírodné národy v ich pôvodnom prostredí. Ostrov Nová Guinea, ktorej západnú polovicu tvorí Západná Papua, bol ešte v nedávnej minulosti domovinou kanibalov. Ich potomkovia tu žijú dodnes.
Západná Papua je súčasťou Indonézie. Ale jej hlavné mesto Jayapura je od metropoly Jakarta vzdialenejšie, ako je vzdialenosť z najvýchodnejšieho bodu Austrálie do najzápadnejšieho. Cesta lietadlom z Jakarty nám trvala s prestupom približne osem hodín. Aj jej obyvatelia sa odlišujú od ostatných ľudí žijúcich v Indonézii. Kým na všetkých indonézskych ostrovoch žijú ľudia približne rovnakej genetickej skupiny, čiže snedí s mierne šikmými očami, domorodci v oblasti Západná Papua sú úplne tmaví a brčkaví. Výzorom pripomínajú austrálskych domorodcov.  
 
Kresťania v divočine
Indonézia je tretia najväčšia moslimská krajina sveta, pritom, paradoxne, pôvodní obyvatelia oblasti Západná Papua sú väčšinou kresťania. Ako je to možné? Do neprebádaných a civilizáciou doposiaľ neobjavených oblastí začali ako prví prenikať približne v druhej polovici 20. storočia misionári. A boli to predovšetkým kresťanskí misionári z rôznych dobre organizovaných a materiálne zabezpečených cirkevných organizácii. Tí začali postupne obracať prírodné národy na kresťanskú vieru. Tento proces však nebol vôbec jednoduchý. Množstvo misionárov za svoju odvahu doplatilo životom. Nie každá osada a kmeň sa k nim správali priateľsky. Či lepšie povedané, dlhodobo priateľsky. Stávali sa prípady, keď sa domorodci pre smrť významného člena kmeňa alebo pre zlú úrodu vyvŕšili na cudzincoch. A tými boli aj misionári. Hoci žili v kmeni dlhé roky, niekedy aj po takom dlhom čase doplatili životom na rozmar prírody alebo náhle zomreli. Pri návšteve Západnej Papuy som si vypočul príbehy, ako tu ešte koncom 70-tych a začiatkom 80-tych rokov zjedli v divočine približne dvadsať kresťanských misionárov. Ostrov Nová Guinea je a aj bol skutočne nemilosrdný.
 
Poľovačky na ľudské obete
V tejto oblasti sme s dvoma kamarátmi cestovateľmi strávili s domorodcami v divočine a vo vzdialených dedinách približne desať dní a počas večerných rozhovorov pri táborových ohňoch sme aspoň trochu prenikli do ich mentality. Samozrejme, téma sa nevyhla ani kanibalizmu. Miestni domorodci hovorili o ňom úplne otvorene. Všetci sa však zhodli na tom, že dnes je už tento hrozný zvyk vykorenený a nikto ho nepraktizuje. Všetci naši spoločníci svorne tvrdili, že ani jeden z nich ľudské mäso nikdy neskúsil. Boli to však muži vo veku približne tridsať, štyridsať rokov, hoci uhádnuť ich vek je ťažké. Čiastočne sa im dá veriť, hoci ak by aj nevraveli pravdu, nikdy by ju nám, cudzincom, nepriznali. Kanibalizmus už je totiž aj u nich vážny zločin. Na druhej strane nám všetci potvrdili, že ich otcovia aj dedovia ľudské mäso jedli. A mnohých týchto otcov a dedov, o ktorých rozprávali, sme stretávali v dedinách okolo nás. Títo starí muži však neovládajú žiadne jazyky, preto s nimi bola komunikácia vylúčená. Ich synovia nám však bez okolkov tvrdili, že ľudské mäso je vraj chuťovo veľmi príbuzné bravčovine. 
Od domorodcov sme sa dozvedeli, že ich predkovia v minulosti konzumovali všetko – prasatá, hady, hlodavce. Keďže sa však na ostrove Nová Guinea nevyskytovala klasická lovná zver ako jelene, srny, časom domorodci zistili, že ľudské mäso je chutné a možno ho získať oveľa jednoduchším spôsobom... V Západnej Papue, ako aj na ďalších okolitých ostrovoch, sa potom kanibalizmus rozšíril do takej miery, že sa tu usporadúvali poľovačky na ľudské obete. Život tu nemal väčšiu cenu ako potrava. Sprievodcovia nám tieto zimomriavky vyvolávajúce príhody rozprávali s úsmevom na tvári. Akoby hovorili o takej tradícii, akou je u nás veľkonočná šibačka. 
 
Viac sa dočítate v SLOVENKE!
 
JOZEF TEREM
Foto: autor

- - Inzercia - -