Dnes je sobota, 28.máj 2022, meniny má: Viliam
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Jaro Vojtek: Verím na zázraky

september 17, 2010 - 10:37
V týchto dňoch prichádza talentovaný dokumentarista JARO VOJTEK do kín s filmom s názvom Z kola von, ktorý hovorí o tom, čo prežíva človek na okraji spoločnosti. Jaro Vojtek je známy tým, že ho hlboko zaujímajú ľudské osudy a aj preto už teraz rozmýšľa nad pokračovaním životného príbehu dievčat z Litmanovskej hory, ktorý prvýkrát „vyrozprával“ pred desiatimi rokmi. Hora ma zmenila. Mám pocit, že som pochopil, aké dôležité je aspoň vypočuť si iných a podať im pomocnú ruku...“
Foto: 
Akú cestu musel prejsť Jaro Vojtek ako človek, kým sa odhodlal dotknúť  tejto témy?
V tomto období som sa zamýšľal, prečo strácame schopnosť načúvať svojmu vnútru, ktoré nás môže nasmerovať na životnú cestu. Uveril som, že ponuky, ktoré prichádzajú zhora, treba vnímať ako dar a pochopil som, že len cez určité obete a bolesti sa dostávame k šťastiu. Preto som šiel nakrúcať film o Panne Márii. A to s vedomím, že nejdem riešiť, či sú zjavenia pravdivé, alebo nie, ale čo to dokáže urobiť s ľuďmi. Ako sa k tomuto daru vedia postaviť a zušľachtiť si ho pre život. A pravdaže, chcel som nájsť odpovede na otázky, ktoré som v sebe riešil počas svojej životnej cesty, ktorá sa mi s odstupom času javí tiež ako zázrak.  

… zaujíma ma práve tá cesta. Aká bola?
Komplikovaná. Lebo som vyrastal v absolútnej slobode prírody a lesa a zrazu som sa musel prispôsobiť zošnurovanému štýlu mesta. Keď som mal dvadsaťjeden rokov, nechal som  doma v Martine na stole rodičom odkaz: „Išiel som do Bratislavy, chcem robiť fotografiu alebo film.“ Naši, ktorí robili v závodoch ťažkého strojárstva a o filmovaní toho veľa nevedeli, prišli popoludní  domov a neniesli ľahko, že som odišiel. Vedeli síce, že mám rád fotografovanie, dokázal som chodiť po vzdialených lazoch a fotiť prírodu aj starých ľudí, ale vedeli aj to, že v Bratislave to nemám ľahké. Asi rok som na ulici predával knihy, aby som sa nejako uživil, kým sa dostanem na školu. Popritom som fotografoval a na VŠMU som sa dostal na druhý pokus. Rok života na ulici a rozmýšľane nad sebou bol však kúskom cesty, ktorá ma napokon doviedla na horu Zvir. Vtedy som veľmi veril, že sa na vysokú školu dostanem, a práve viera, že existujú zázraky, ma priviedla časom aj k spomínanej téme.

Ako vyzeral zázrak v realite? Čo všetko musel chlapec z Martina urobiť, aby sa presadil?

V prvom rade to pre neho bol veľký kultúrny a duševný stres. Bol som zvyknutý žiť v súlade s prírodou. Túlal som sa po lesoch, pozoroval som napríklad, ako tancujú stromy vo vetre, fotografoval som chrobáky v tráve, k všetkému, ak som chcel zachytiť ubiehajúci čas v priestore, som musel pristupovať citlivo a zrazu som sa ocitol v strese a s množstvom cudzích energií naokolo. Túžba po filme však bola taká silná, že som to všetko musel vytesniť a naučiť sa prijímať iných ľudí. Filmom som sa však vrátil ku slobode. Môžem ním pomenovať, čo ma trápi, pochopiť cez iných seba, určiť, čo je pre mňa v živote dôležité a čo môžem ďalej odovzdať.  Bez takých ľudí, ako boli profesori Dušan Hanák a Martin Slivka, neskôr Marek Leščák a Miro Homolka, by to nešlo.  

Boli ste v ročníku u profesora Dušana Hanáka. Aké to bolo? Najprv v mene svojho sna predávať knihy a potom byť zrazu v blízkosti takej osobnosti, akou je profesor Hanák..?

Dušan Hanák vstúpil do môjho života veľmi výrazným spôsobom, lebo ma ovplyvnil nielen umelecky, ale aj ľudsky, keďže uňho sú  umenie a ľudskosť neoddeliteľné. Žije rovnako pravdivý, úprimný a čestný život, ako sú  témy a výpovede v jeho  filmoch. Pre mňa je veľkým vzorom a považujem za česť, že spoločne nakrútime portrét o jeho živote.

Nakrútili ste portrét posledného žijúceho zvonára, portrét hrobára oddaného socializmu, portrét farára s novými ideálmi, ale aj film o človeku a strome, ktorý bol darovaný Vatikánu, o nadšencovi, ktorý rekonštruuje zrúcaniny hradu, cyklus dokumentov o deťoch z detských domovov, o kosovských utečencoch žijúcich v športovej hale v Belehrade, zachytili ste osudy kazašských Slovákov, ktorí sa rozhodli vrátiť domov, a je toho ešte veľa... Aká téma vás láka dnes?
Použiteľné témy sa mi deň čo deň otvárajú pred očami, no už od študentských rokov som mal sen nakrútiť film bez hovoreného slova. Dnes sa mi sen pomaličky plní. Nakrúcam síce dokument Cigáni idú do volieb a pre nórsku nadáciu pripravujem polhodinový dokument o deťoch, ktorým neláska rodičov ubližuje po celý život, ale už druhý rok pracujem  na filme o autistoch. Je to náročná téma, na ktorú musíte ľudsky dozrieť a stvárniť ju až neskutočne citlivo a s pochopením. Myslím si, že v tomto filme budem môcť dostatočne zúročiť nielen skúsenosti zo školy, ale aj všetko, čo ma naučili predošlé dokumenty.

Dá sa z dokumentov aj  vyžiť?  Nie je frustrujúce roky poctivo nakrúcať filmy a pri každom ďalšom nevedieť, či sa dokončí, či sa zoženú financie na finálne práce?
Sú chvíle, keď človek už melie z posledného, ale vždy ma téma a hrdinovia, o ktorých nakrúcam, inšpirujú, aby som o nich dal vedieť svetu a práve to ma posúva vpred. Musím hovoriť o ich problémoch, ich životoch a vytvárať  témy, ktoré nie sú na prvý pohľad zrejmé a viditeľné, ktoré sú trošku za a nie sú odčítateľné. Chcel by som tak zušľachťovať kultúrny priestor, v ktorom sa všetci pohybujeme, potrebujem hovoriť napríklad o tom, že robiť dobro je normálne, ide o prirodzenú vec, také čosi nie je nič výnimočné. Vo Francúzsku a v Anglicku má dokument veľký priestor a televízia masívne dokumenty podporuje, čo sa u nás nedeje. Ak by sa to dialo, tak tu je úžasný priestor na zachytenie života spoločnosti, mohli by sme sa aj po rokoch dozvedieť, ako sme žili, aké dramatické premeny tu nastali. Myslím si, že by to bolo veľmi vzácne a zaujímavé, keby si o dvadsať rokov mohla ďalšia generácia pozrieť, aké sme spravili chyby. Pretože žijeme strašne hekticky a treba to zaznamenať. Zaznamenať práve tých ľudí, ktorí nie sú na titulkách časopisov alebo v televízii, jednoduchých hrdinov, ktorí ma zaujímajú a dávajú mi silu nakrúcať ďalej.

Niektoré filmy nakrúcate roky a stávate sa takpovediac členom rodiny. Pomáha táto takmer intímna blízkosť alebo môže byť skôr prekážkou?

Táto vec je dvojtvárna. Ak nakrúcam film, je pre mňa ako tvorcu veľkou výhodou, že sa vytvorí nejaké priateľstvo, priestor na dôvernejšiu komunikáciu. Ľudia mi dôverujú, že ich výpovede nebudú zneužité. Ale táto krehká dôvera sa pomaličky vytráca, keď sa film dokončí,  čo je pre mňa asi najťažšia chvíľa z celého nakrúcania, keďže mám tak trošku pocit, akoby tí ľudia boli využití a ja idem ďalej. Ale nie je to celkom tak. Oni zostávajú v mojej mysli, v mojom srdci, ale aby som mohol nakrúcať ďalej, musím ten priestor opustiť. Teší ma, že ľudia mi dávajú šancu vypovedať čosi o nich a zároveň aj o prostredí, v ktorom existujú. Lebo o tomto prostredí sa dá vypovedať len cez príbehy ľudí, ktorí ho obývajú. A záleží len na nich, ako veľmi vás k sebe pustia. Svoje filmy zakladám na úzkom a intímnom kontakte a niekedy je to viac, a najmä pravdivejšie ako príbehy vyšperkovaných veľkofilmov s mnohomiliónovými rozpočtami...

Hypotetická otázka. Ak by raz vznikol dokument o vás. O čom by tak asi bol?

Napríklad aj o tom, ako som sa v čase úspechu akoby sám stratil sebe. Opustil som les a zožral ma pocit robiť filmy, aby boli oceňované a úspešné. Ale to je pre filmára smrť. Ak si chce uchovať duchovné a ľudské kvality. S odstupom času môžem povedať, že toto obdobie bolo pre mňa veľmi ťažké. Prejavoval som sa egocentricky, žil som v čudnej predstave úspechu, čo je hlúposť. Ale teraz sa znova nachádzam, snažím sa zájsť opäť poctivo do lesa, pospať si tam, nachádzať tam seba a odpovede na to, prečo nakrúcam filmy.  Mať z toho chlapčenskú radosť a snažiť sa prostredníctvom filmov hovoriť o veciach, ktoré ma trápia, a takto podávať správu divákom. Chcel by som zušľachťovať priestor okolo nás a hovoriť o tom, že dobro by mala byť obyčajná prirodzená vec, ktorú nebudeme robiť kvôli oceňovaniu, ale preto, aby sme sa cítili my, aj tí druhí, dobre. Veľkú časť v dokumente by však mala určite aj moja rodina a môj pätročný syn Vincent, ktorý je mojou veľkou životnou inšpiráciou. Z jeho energie, keď pracujem v odlúčení, dokážem dlhšie žiť a on zase žije z tej mojej. Ten dokument by teda bol určite aj o láske...

Autor: MÁRIA MIKOVÁ
Foto: Tony Štefunko a archív J. V.

- - Inzercia - -