Dnes je streda, 25.november 2020, meniny má: Katarína
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Lovci histórie

marec 16, 2011 - 12:14
Všetci traja sú mladí a majú spoločnú lásku – históriu. Každý z nej však miluje niečo iné, jeden má jednu z najväčších zbierok historických fotografií Bratislavy na Slovensku, druhý zbiera historické mechanické gramofóny a tretí je zberateľom histórie dopravy. Všetci traja svoje hobby milujú a chcú sa s ním podeliť aj s ostatnými.
Vlastní Bratislavu, akú už nepoznáte
Tisícky historických fotografií Bratislavy má vo svojej zbierke tridsaťštyriročný Roman Delikát. Zo starých fotografií a pohľadníc s historickými zábermi nášho hlavného mesta v jeho rozsiahlej zbierke by ste si mohli vyskladať Bratislavu tak, ako ju dnes už nepoznáme, ale ako sa po nej prechádzali naši starí rodičia či prarodičia. Roman sa svojmu koníčku venuje asi pätnásť rokov. „U rodiny som našiel nejaké staré fotografie a taktiež staré knihy. Keď som si ich pozeral alebo listoval v nich, pri niektorých som ani netušil, čo sa na nich nachádza, či to naozaj bolo v Bratislave. Tých zopár záberov, čo som našiel, som poslal mailom kamarátom, nech sa pozrú, ako kedysi vyzeralo mesto,“ opisuje Roman cestu k svojmu koníčku. Neskôr založil aj vlastnú internetovú stránku www.ron-del.net, kde sa v súčasnosti nachádza okolo tritisíc fotografií Bratislavy. „V počítači mám ďalších asi päťtisíc fotiek, nemám však už čas dávať ich na web,“ hovorí Roman, ktorý sa v súčasnosti venuje najmä svojim dvom malým deťom.

Skrine tohto mladého muža sú okrem škatúľ s fotografiami, cédečkami či dévedečkami plné aj kníh, ktorých súčasťou sú práve staré fotografie doplnené o faktografiu. Roman postupne k historickým fotografiám, ktoré dostal od rodiny či známych, začal pridávať aj novšie vlastné zábery, ktoré sa však medzičasom rovnako stali historickými. Neskôr mu fotky začali posielať fanúšikovia a ľudia, ktorí sa zaujímali o históriu alebo si niektoré miesta z fotografií pamätali z dávnejších čias. A na ktoré úlovky je Roman vo svojej početnej zbierke najviac hrdý? „Určite sú to fotky starého Podhradia – Zuckermandlu, Vydrice, niekdajšieho Židovského geta. Veľmi ma hnevá, že sme si tak ľahostajne zbúrali veľkú časť mesta vrátane prekrásnej synagógy,“ dodáva s rozhorčením. Vzácne sú tiež fotky súsošia Márie Terézie na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra alebo stavba jednotlivých bratislavských mostov či Lanfranconiho vily. Jeho zbierka obsahuje aj zábery legendárnej električky, ktorá premávala z Bratislavy do Viedne, alebo invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Bratislave v roku 1968. „Ale asi najunikátnejší záber, ktorý mám, je fotografia bulharského lietadla, ktoré sa v novembri 1966 zrútilo na Sakrakopci nad Račou a zahynulo tam 82 ľudí. Táto tragédia na rozdiel od tragédie na Zlatých pieskoch nie je až taká známa a medializovaná. Je to asi jediný záber toho lietadla pred haváriou,“ uzatvára Roman, ktorý niektoré zábery zverejňuje aj na sociálnej sieti.

Atmosféra starých filmov
Keď vojdete do panelákového banskobystrického bytu tridsaťosemročného Michala Tokovského, okamžite na vás dýchne história. Kľukové gramofóny – záľuba, ktorej sa Michal venuje od detstva – trónia v obývačke aj v pracovni. Pri pohľade na ne sa vám vybavia staré filmy z prvej polovice minulého storočia a vysmiate páry tancujúce na parkete džez. „Vždy ma fascinovali staré mechanické predmety ako hodiny či fotoaparáty. Keď som mal asi jedenásť rokov, prvýkrát som si kúpil magnetofónovú kazetu, na ktorej bol hot džez z obdobia dvadsiatych rokov minulého storočia. Táto hudba sa mi páčila a aj páči. Odvtedy som túžil mať kľukový gramofón a zažiť pravú atmosféru tohto obdobia,“ vysvetľuje začiatky svojej záľuby Michal Tokovský. K prvému gramofónu sa dostal o rok či dva neskôr na prázdninách u rodiny v Česku. „Keď som spomenul svoju záľubu, darovali mi trúbový gramofón. Nebol však funkčný. Dosť dlho sme ho spolu s otcom dávali dokopy, pretože sme do neho potrebovali súčiastky, ktoré sa nám nedarilo zohnať. Posledné potrebné súčiastky sme zohnali len pred ôsmimi rokmi,“ vymenúva peripetie so svojím prvým historickým gramofónom. Svojej záľube sa začal naplno venovať, až keď sa postavil na vlastné nohy. Jeho zberateľská vášeň je totiž pomerne drahá záležitosť, veď napríklad hodnota historického gramofónu z obdobia do roku 1905 je aj niekoľko tisíc eur. Navyše, nie je jednoduché takýto kúsok zohnať.

Cena trúbových gramofónov, ktoré sa vyrábali do roku 1920, sa pohybuje okolo päťsto eur. Po nich nastúpila éra kufríkových či skriňových gramofónov. Éra mechanických gramofónov sa skončila v päťdesiatych rokoch, keď ich vytlačili elektrické gramofóny. Dnes už nie je problémom zohnať aj repliku mechanického gramofónu v hodnote 50 až 100 eur, ale bez historickej a zberateľskej hodnoty. „Bohužiaľ, aj starožitníci dnes často predávajú repliky za cenu skutočných originálov,“ hovorí odborník na gramofóny, ktorý má vo svojej zbierke asi dvadsať skutočných skvostov. „ Aj nedávno mi písal jeden pán, že má starý gramofón po babičke. Poslal mi fotky, žiaľ, bola to replika,“ opisuje. Väčšinu gramofónov Michal zohnal v nie perfektnom stave a musel si ich sám opraviť či zrepasovať. „Mnohí výrobcovia sú neznámi, nedopátrate sa ani cez internet, kto akú súčiastku vyrobil. Cez internet či v literatúre hľadám, ako gramofón vyzeral. Najdlhšie – asi pol roka – mi trvala reparácia skriňového gramofónu,“ dodáva. Väčšinu svojej zbierky našiel cez internet od predajcov v rámci Európy. Veľa starožitných gramofónov sa zachovalo v Anglicku, Nemecku, Belgicku či vo Francúzsku, ale napríklad aj v Česku. Ku gramofónom neodmysliteľne patria aj platne, ktoré sa vyrábali zo šelaku, teda prírodnej živice, ktorú produkuje určitý hmyz zo svojich výlučkov. Platne boli krehké, zároveň ťažké a rozbitné. Dĺžka nahrávky na jednej strane platne bola približne tri minúty.

Platňa sa pri každom pustení opotrebúvala, preto sa skladby nedali púšťať dookola, ako sme na to zvyknutí dnes pri cédečkách. Na prehratie jednej strany platne sa použila jedna ihla, ktorá sa následne buď vyhodila, alebo ju bolo potrebné opäť nabrúsiť. Ihly boli balené po dvesto kusov v krásnych kovových škatuľkách. Zaujímavosťou bolo aj to, že na mechanických gramofónoch sa nedala regulovať hlasitosť, tá závisela od hrúbky ihly. Čím bola ihla hrubšia, tým vyššiu hlasitosť nahrávka dosahovala. A aký najvzácnejší kus má vo svojej zbierke Michal Tokovský? „Pre mňa je jeden z najvzácnejších najmenší mechanický gramofón na svete vyrábaný pod názvom Mikiphone. Vyrábal sa v rokoch 1924 až 1927 vo Švajčiarsku. Jeho cena je dnes niekoľko sto eur za kus podľa vyhotovenia v postriebrenom alebo pozlátenom dizajne,“ pochváli sa mladý zberateľ, ktorý má niektoré svoje exponáty čakajúce na renováciu aj vo svojej dielni v Liptovských Revúcach.  

V roku 1877 Američan Thomas Alva Edison vynašiel fonograf, ktorý fungoval na princípe valčeka. Najväčšou nevýhodou valčekov zo začiatku bolo, že sa nedali kopírovať nahrávky, teda napríklad na výrobu sto valčekov musela kapela odohrať tú istú skladbu stokrát. Každý valček sa dnes považuje za originál. V Európe o desať rokov neskôr nemecký vynálezca Emile Berliner vynašiel gramofón, ktorý na rozdiel od fonografu prehráva plochý disk – platňu.

Najväčšou pýchou zbierky Michala Tokovského je najmenší mechanický gramofón. Jeho cena je dnes niekoľko sto eur za kus podľa vyhotovenia v postriebrenom alebo pozlátenom dizajne
Dnes už nie je problémom zohnať aj repliku mechanického gramofónu v hodnote 50 až 100 eur, ale bez historickej a zberateľskej hodnoty. Na obrázku replika trúbového gramofónu vyrobená v Indii

Učarovali mu staré vozidlá
Dvadsaťsedemročný Michal Milata má pomerne netradičné hobby, ktoré je spojené s našou históriou. Je priateľom a zberateľom histórie mestskej a regionálnej hromadnej dopravy. Učarovali mu staré električky, vlaky či železnica. „Pri mojom hobby je to niekedy problematické. Veľkú časť tvoria fotky, články, knihy, ale časť tých vzácnych hmotných vecí sa nachádza aj v depách dopravných podnikov či technických múzeí. Do mojej zbierky sa radia aj neopakovateľné spomienky spojené s historickými vozidlami zo zahraničia či u nás doma,“ vyznáva sa Michal. Záujem o tento druh koníčka sa u neho zrodil už v detstve, ale systematicky sa oblasti dopravy venuje asi pätnásť rokov. „Vyrastal som na Štrkovci a na Kramároch v Bratislave. Kto naše mesto trochu pozná, vie, že dostať sa z jednej časti do druhej znamená možnosť využiť všetky druhy dopravy – električku, autobus či trolejbus. Záujem o históriu mestskej dopravy sa zároveň vhodne dopĺňa s mojím ďalším koníčkom – históriou dejín Bratislavy. Je to ako odkrývanie pokladov. Postupne sa pred vami otvárajú nové informácie a vy postupujete vždy o krôčik ďalej, začínate chápať súvislosti,“ hovorí mladý lovec histórie. Archívne materiály ako staré fotky, knihy o doprave či filmy má doma v albumoch, škatuliach, no čoraz viac aj na disku počítača. „Dnešná elektronická doba umožnila mne a mnohým podobným spájať sily, publikovať či objavovať nové detaily. Na internete či sociálnej sieti dnes nájdete mnohé naše ,počiny´, niektoré veľmi úspešné. Nedá mi nespomenúť napríklad obľúbené stránky imhd.sk,“ dodáva Michal, ktorý sa venuje aj publikačnej činnosti na tému história dopravy najmä pre zahraničné časopisy. Michal dokonca pred desiatimi rokmi založil spolu s kamarátmi občianske združenie Klub priateľov mestskej hromadnej a regionálnej dopravy. „Mrzí ma, že Bratislava dodnes nemá múzeum mestskej hromadnej dopravy napriek mnohým krásnym, a najmä zrekonštruovaným vozidlám v zbierkach dopravného podniku,“ uzatvára.

Autor: KATARÍNA KLIŽANOVÁ RÝSOVÁ  
Foto: Andrej Kližan, archív R. D. a M. M.

- - Inzercia - -